AKO ďalej?

Ako by sme sa stále motali dookola v jednom začarovanom kruhu a nevieme nájsť cestu von. Cestu k duchovnej slobode, šťastiu, múdrosti, a spoločenskej spravodlivosti, kde bude dôstojné a zmysluplné žiť a prebývať. Je to iba ilúzia, ktorá sa nikdy nemôže naplniť? Je to otázka spravodlivých zákonov (ústavy), spravodlivých vládcov, alebo niečoho iného?

Platón úlohu vládcov – filozofov v Ústave vyjadruje dobre známou vetou: „Ak sa v obciach nestanú kráľmi filozofi alebo ak sa terajší tzv. králi a panovníci úprimne a náležite neoddajú filozofii, ak jedno i druhé, politická moc a filozofia, nesplynú do jedného a ak sa početným duchom, ktorí teraz každý osobitne sledujú jeden z dvoch cieľov, násilím v tom nezabráni, nebude pre štát a myslím, že ani pre ľudské pokolenie konca bied a nevznikne, pokiaľ je to vôbec možné, ani svetlo sveta neuvidí ústava, o ktorej sme teraz hovorili“ (473d). Platón vo svojej Ústave predostrie taký návrh, aby bola „múdra, odvážna, rozumná a spravodlivá“.

Ale riešiť iba vonkajšie spoločenské vplyvy a nezamyslieť sa nad vnútrom človeka zrejme nestačí, lebo z vnútra človeka vychádza všetko zlo, ktoré sa prejavuje aj v spoločnosti. Preto sa antická filozofia od Platóna počnúc, zaoberá aj touto otázkou. Všeobecne prevládalo presvedčenie, že veda bude pozitívne vplývať aj na človeka tak, že ten sa stane lepším a dokonalejším. Nastal prudký rozvoj vedy a poznania, ale ľudstvo sa nestalo lepším, iba sa naučilo účelnejšie zneužívať poznanie a vedu na svoje zlé a nekalé zámery.

Čo robiť? Je všetko toto úsilie o nápravu človeka a ľudstva beznádejné? Nie je z toho zakliateho kruhu dajaké východisko? Hrozí nám skutočne iba apokalyptické zavŕšenie? Skepticizmus, ktorý sa ako filozofický smer rozšíril po všetkých predošlých smeroch, hľadajúcich dajaké riešenie nám hovorí, že pre človeka nejestvuje iné riešenie, iba jeho zánik.

Príčina tohto neblahého stavu vo svete je skutočne v človekovi. Západná civilizácia a veda, ktorá vo svete dosiahla taký prudký rozvoj sa asi stane aj hrobom samotného ľudstva, ak sa tento nezmení a miesto pasívneho konzumenta sa nestane jeho dominantnou a tvorivou silou.

Čo však človekovi chýba, aby sa miesto konzumenta a otroka svojich produktov, stal ich skutočným vládcom? Tu sa treba hlbšie zamyslieť, lebo odhaliť „skrytú chorobu“ nie je také jednoduché. A človek je skutočne chorý! A to smrteľne! Jeho choroba je ako rakovina, ktorá ho požiera zvnútra, hoci navonok sa javí byť zdravý. Touto zničujúcou chorobou je jeho duch! Jeho zlý duch, ktorého z človeka chcel vyhnať už nám známy Ježiš a tak mu zabezpečiť jeho spásu. Bol však rýchlo zabitý a s ním aj naša nádej.

Tento náš „západný a civilizovaný“ svet má svoje kresťanské ideály, ktoré v minulosti tvrdo a bezohľadne aj ochraňoval a presadzoval, ale zdá sa, že pre svet a život človeka je to iba ako neskutočná ilúzia a fikcia. Proklamovaná „spása“ človeka sa nekoná ani na tomto, ani na tom druhom svete. Prečo? Hádam nám Ježiš klamal? To v žiadnom prípade! Jeho program spásy láskou je správny, ibaže tej lásky, medzi ľuďmi niet! Jestvuje iba egoizmus a sebectvo. Prečo? Prečo kresťanské ideály odvodené od samotného Ježiša v praxi nefungujú?

Toto je zrejme kľúčová otázka a ak si ju dokážeme zodpovedať, nájdeme aj liek na našu chorobu! Prečo západne orientovaný občan a kresťan, nemá v sebe Ježišovu lásku, ale egoizmus? Prvých kresťanov charakterizovala láska a hovorilo sa o nich: „Hľa, ako sa milujú!“ A prečo sa to už nehovorí neskôr a aj dnes? Lebo túto prvotnú lásku vystriedala iná morálka – morálka mocných a ako ju výstižne nazval aj Nietzsche – morálka pánov a morálka otrokov. Ich cestu popísal takto: vôľa k moci – nadčlovek – prehodnotenie všetkých hodnôt – nihilizmus. A takýto proces skutočne v celej západnej „civilizácii“ aj nastal a nastáva! A cirkev? Tá skutočne už od čias Konštantína, kedy sa kresťanstvo stalo štátnou Rímskou cirkvou, spolupracuje na tej morálke pánov a otrokov.

Katolícka cirkev pre svoju existenciu potrebuje mať nepriateľa a odporcu – diabla. Musí vždy proti niekomu bojovať a niekoho označovať, ako svojho nepriateľa. Ak by ho nemala, tak by zanikla. Uplatňuje sa tu morálka pánov a morálka otrokov. Tí prví v podobe kléra sú už na tomto svete svätí a tí druhí – plebejci, sú ako ovce a otroci udržovaní v poslušnosti a strachu pred hriechom a všetkým svetským. A Boh – ako vraví Nietzsche – je mŕtvy! A dodáva: „Je mŕtvy, lebo ste ho samy (v sebe) zabili!“ Nietzsche nie je takým filozofom, ktorý iným ukazuje cestu, ktorou by sa mali uberať, ale ju ukazuje, aká v skutočnosti je. Nie je prorokom, ale štatistom! Nastavuje ľuďom zrkadlo v ktorom vidia, akí sú.

Ak si cirkev v stredoveku plnila úlohu morálnej autority, dnes si túto úlohu v demokratických podmienkach plnia politické strany. Cirkev je tu iba „piatym kolesom u vozu“, lebo nie je súčasťou politického a štátneho systému. Neplní si ani úlohu morálnu, lebo najvyššiu autoritu – Boha postavila do role služobníka, ktorý nám má iba plniť naše „zbožné“ želania a radšej uctievame postavy ľudských božstiev, ako neuchopiteľného a neviditeľného Boha Stvoriteľa sveta. A tak si kresťania pokojne pestujú svoje vlastné morálne, alebo nemorálne svety, v ktorých bujnejú ich vlastné (hriešne) záujmy.

Ak má človek zmeniť sám seba, aby sa mohol zmeniť k lepšiemu aj svet, treba svoj duchovný zrak a život zamerať do seba a nie do vonkajšieho sveta. Asi tak, ako to robí buddhizmus. To nie je náboženstvo, ale životná filozofia, ktorá má za cieľ odbúrať v sebe všetko zlo (zlú karmu) a napokon v pokoji vojsť do stavu blaženosti, ktorý je, aj podľa Ježiša zrejme identický s Bohom. V človekovi sa potláčajú všetky zlé túžby a nepokoj, a tak tu nie je ani prehnaná snaha presadiť sa v živote za každú cenu, ktorá je taká charakteristická a zlá v západnej spoločnosti. Buddhista nerobí kariéru za každú cenu (aj na úkor iných)!

Boh, ako najvyššia autorita nepotrebuje ľudské uctievanie a naučené odriekanie modlitieb, ako to zaviedlo kresťanstvo. A tiež prax odpúšťania hriechov obyčajným vyznaním sa kňazovi, tiež neodstráni z neho pokušenie, ale naopak ho povzbudí k zlému, keď nenesie za hriech žiadnu zodpovednosť a stačí sa mu iba vyspovedať.

Ak preto hľadáme liek na našu a spoločenskú obnovu k lepšiemu, aby sme sa vyhli ako logickému dôsledku smrti, vidím ju v lieku východu, odkiaľ vždy prichádzalo a prichádza svetlo.

Nespasí nás iba ono známe EKO ďalej!
 

Napísané 24.05.2007
 

Leonard Degon
 

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna.

Gnosis.cz - Hledání Světla a Moudrosti, příspěvky čtenářů / provozovatel: Libor Kukliš, 2004 - 2016