Dvojaká morálka

Je všeobecne známe, že ľudská spoločnosť sa delí na menšinu mocných a bohatých a na väčšinu chudobných a tým aj poddaných. Medzi nimi jestvujú tí, ktorí by radi zaujali miesto v tej prvej skupine a robia všetko pre to, aby sa nedostali do tej skupiny chudobných. Na tomto delení je založená celá kapitalistická spoločnosť, kde jediným kritériom hodnôt sú peniaze a moc. Ale toto rozdelenie ľudí nám nepriniesol kapitalizmus, veď jestvovalo už aj za monarchie a siaha až do ďalekej minulosti. K najväčšej deformácii morálnych hodnôt a nespravodlivosti totalít dochádza práve v období absolutistických vládcov, kde všetka moc, majetky a právo boly iba v rukách panovníkov.

Dieťa chudobných rodičov bolo vždy vychovávané v morálke solidarity s inými ľuďmi, kde všetci majú rovnaké práva a tým aj povinnosti. Bolo zakázané iným ľuďom robiť zle a taký skutok sa považoval za hriech, za ktorý vždy prichádzal na previnilca aj spravodlivý trest. Garantom tejto spravodlivosti nebol panovník, ale Boh, ktorý, ako sa verilo, dohliadal na všetky duše a bol zárukou najvyššej spravodlivosti.

Dieťa panovníka však vyrastalo v inej atmosfére a morálke. Bolo mu vštepované do pamäti, že za všetky jeho chyby a hriechy nebude trpieť on samotný, ale jeho poddaní. Dôsledky jeho chýb sa tak automaticky prenášali z jeho osoby na iných ľudí. Na kráľovskom dvore preto držali skupinu pážat, ktorý boli trestaní vždy, keď sa mladý následník trónu nesprával tak, ako si to vyžadovala vladárska etiketa. Takáto prax a morálka viedla k tomu, že si následník trónu a neskôr panovník neuvedomoval vlastnú zodpovednosť za svoje chyby, lebo následky jeho chýb sa prenášali na iných.

Táto rozdielna morálka mocných a poddaných sa preto rozdielne uplatňovala v celej spoločnosti. Z nej potom vyplývalo aj rozdielne zmýšľanie a správanie jednotlivých tried spoločnosti. Chudoba mala svoje vlastné predstavy o dobre a spravodlivosti, podľa ktorých aj žila a bohatí sa tiež správali podľa svojich vlastných „morálnych“ kritérií – kritérií vlastnej nedotknuteľnosti a nadradenosti. Chudoba nemala pre nich takú hodnotu ako oni a preto ju využívali na práce a v prípade vojen na to, aby obetovali svoje životy pre záujmy bohatých. Z tejto rozdielnosti vznikali u chudoby pocit krivdy a napätie, ktoré sa často vyhrotilo v otvorenú nenávisť a revoltu. Podľa „morálky chudoby“ museli bohatí zaplatiť za svoje hriechy a neprávosti, ktoré chudobným spôsobili.

Panovníci a šľachta čoskoro pochopili, že ich moc im nedokážu zaručiť iba peniaze a zbrane a preto sa snažili svoju moc upevniť aj duchovne. Vedeli, že chudoba sa ochotne podriaďuje Bohu a preto sa začali vyhlasovať za Boží nástroj. Tak sa napr. panovníci v Číne vyhlásili za božích synov, v Egypte za živé božstvá a v Rímskej ríši sa cisári tiež radi stotožňovali priamo s bohom. Kto ich odmietol uznať ako božstvo a podriadiť sa im, toho nemilosrdne, ako zločinca verejne popravili na výstrahu iným.

Takáto prax panovníkov však neodstránila pôvodnú morálnu diferenciáciu chudobných a bohatých, ale ju naopak ešte viac prehlbovala. Ľudia uvažovali nad tým, kde je asi pravda a tak sa utvárali rôzne náboženské a filozofické teórie a napokon aj celé školy, ktoré sa pokúšali pravdu a realitu vysvetľovať a obhajovať. Panovníci ak mohli, tak sa ich snažili ovplyvniť vo svoj prospech, ale často sa vyvíjali spontánne a nekontrolovane. Veľmi dobre je to možno pozorovať najmä u kresťanstva, ktoré sa utvorilo na blízkom východe, v centre vtedajšieho mocenského diania.

Židovstvo predstavovalo zmes rôznych etník, kultúr a tradícií, ale zachovalo si aj silné morálne cítenie chudoby a pojmu spravodlivosti. V ich vtedajšom postavení menšiny medzi cudzími mocnosťami si museli vytvoriť takú životnú filozofiu, ktorá by im umožňovala prežitie ako národ a poskytla im aj optimistickú víziu do budúcnosti, ktorá by ich zjednocovala.

Tak sa utvorila židovská viera, ktorá sa stala až príslovečná svojou pevnosťou. Obsahovala mnoho pozitívneho, ako napr. viera v jediného Boha Stvoriteľa, ale Boží obraz sa v knihách Mojžišových a knihách kráľov, pod vplyvom ich politických vodcov vykresľoval tiež v zmysle dvojakej morálky. Bol to obraz spravodlivého vládcu, ktorý však tvrdo trestá každú nepoddajnosť a vzdorovitosť.

Poukazuje na to aj nám dobre známy Dekalóg, teda, Desatoro Božích prikázaní. Vieme, že bolo vytesané na dvoch kamenných tabuliach. Na prvej boli štyri a druhej šesť. Prečo? Kresťanská vierouka nás poučuje, že prvá tabuľa obsahovala zákon, kým druhá prikázania. Ale pravda je asi v tom, že prvá bola záväzná pre židovskú vrchnosť, kým tá druhá pre židovskú chudobu.

Židovská náboženská prax dovoľovala prinášať Bohu krvavú a zápalnú obetu za hriechy ľudu, čím sa ľud očisťoval. Bolo to v podstate prenášanie vlastnej viny za svoje hriechy na iných tvorov a ľudí. Podľa tejto viery a „morálky“ nemusel človek trpieť a umierať za svoje hriechy, ak vinu preniesol na iného a toho potom ako obeť následne usmrtil. Už Kainova vražda svojho brata Ábela mala takýto rituálny a očisťujúci charakter. Podobne aj kult Baala, ktorému sa prinášali ľudské obeti (najmä deti) a ktorý vyznávali nomádske kmene v oblastiach Sýrie, Foiníkie a Kanaánu mal takýto charakter. Baalovi sa prinášala obeť najmä prvorodených, či už to bola úroda, zvieratá, alebo vlastní potomci. Bohatí, aby sa vyhli zabíjaniu vlastných detí, si na tento účel kupovali a osvojovali deti z chudobných rodín, ktoré potom následne obetovali Molochovi.

Proti takejto morálke a zvráteným praktikám vystúpili mnohí proroci, ako bol napr. Eliáš, ktorý hlásal už milosrdnejšieho Boha Jahva.

Ježiš bol v židovstve ešte väčší náboženský reformátor ako boli proroci, lebo priniesol obraz Boha ako Otca, ktorý nežiada žiadne obete, ale lásku a milosrdenstvo. Podľa neho sa ľudia zbavia svojich hriechov iba účinnou ľútosťou a vzájomným odpustením. Boh odpustí ľuďom ich hriechy, ak ich oľutujú a odpustia hriechy aj svojim blížnym, ktoré spáchali proti nim. Takto potom nastane nebeské kráľovstvo, ktoré bude charakteristické pokojom a bratskou láskou. Telesnej smrti sa človek nevyhne, lebo je nevyhnutná, ale príde nové zrodenie v inom duchovnom tele, ktoré už neumiera.

Takýto zamietavý pohľad na materiálne telo a telesnú smrť bol súčasťou gnostického esénskeho učenia, ktoré bolo živé v oblastiach pôsobenia Jána Krstiteľa a tiež aj Ježiša.

Ježišove učenie novej viery a spásy, ako aj Boha lásky vyplývalo z morálky chudoby a nie z morálky bohatých a mocných. Preto o boháčovi Ježiš povedal, že je ťažšie bohatému vojsť do kráľovstva nebeského, ako ťave prejsť uchom ihly. A mocných označil rovno ako služobníkov diabla. Naopak vyzdvihol obetavosť, pokoru a skromnosť chudoby a prisľúbil im odmenu v nebi. Odmietol dvojakú morálku a pokrytectvo vládcov a vyzdvihol pravdu, ktorá pramení z poznania Boha.

Toto Ježišove učenie ako Evanjelium sa stalo základom kresťanských cirkví, ktoré sa rozšírilo do mnohých oblastí vtedajšieho sveta. Spomedzi nich mala najväčší význam tá, ktorá sa utvárala v samotnom centre rímskeho impéria, teda v samotnom Ríme. A na jej formovaní mali najväčší vplyv rímsky občan Šavol, ktorý sa ako zázrakom zmenil na apoštola Pavla a napokon samotný cisár Konštantín Veľký a jeho cisársky dvor. Ten sa zaslúžil o to, že sa kresťanská cirkev stala novým štátnym náboženstvom rímskeho impéria, ale tiež o to, že do hry opäť vstúpila dvojaká morálka.

Moc impéria bolo treba upevniť aj duchovnou mocou kresťanského Boha a preto sa postava Ježiša zmenila opäť na „obeť“, ktorú si vyžiadal Boh Otec, lebo „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného syna, ako zmierčiu obetu za hriechy sveta“. Teda opäť stará „morálka bohatých a mocných“ tohoto sveta! Inak povedané Krista chudobných nahradil „Kristus“ obetovaný za hriechy bohatých a mocných! Podľa dekrétu samotného cisára Konštantína mal byť popravený každý, kto sa nepodriadil tomuto novému štátnemu náboženstvu, alebo by hlásal iného Boha.

Takúto dvojtvárnu morálku mala katolícka cirkev spolupracujúca so svetskou mocou po celý stredovek a hlási sa k nej ako k „posvätnej tradícii“ aj v súčasnosti. Morálka a viera chudoby je stále odsunutá na perifériu pozemského diania a tí, ktorí verejne upozornia na tieto skutočnosti sú postavení ako heretici mimo cirkev.

Táto dvojtvárnosť katolíckej cirkvi spôsobila v jej radách rozkol a vznik mnohých malých kresťanských cirkví, ktoré jestvujú dodnes na rôznych miestach sveta. Cirkev zaviedla dogmy, ktorým bolo treba veriť, bez ohľadu na to, či sa tomu rozum, alebo cit, morálne vzpieral.

Tu sa naskytuje otázka, prečo s takouto deformáciou pravdy a reality v kresťanstve súhlasili ľudia, ktorí boli obdarený takou inteligenciou, že im nemohli uniknúť tieto skutočnosti? Na to jestvuje viacero vysvetlení. Hlavné je tu asi to, že sa obyčajný ľud veľmi nezaujímal o teologické otázky, keď trpel existenčným nedostatkom. Postačoval im mýtus Ježiša ktorý chudobných odmení v nebi a bohatým to vcelku tiež takto vyhovovalo, keď ich hriechy svojou smrťou „vykúpil“ samotný Boh. Tí, ktorí sa dopátrali pravdy, lebo milovali viac pravdu ako lož, sa tejto realite, na ktorej nemohli nič zmeniť, podvolili a svoju pravdu si strážili ako vzácny poklad. Pre verejnosť je tu potom iba vierouka, kde „účel svätí prostriedky“.

Je zaujímavé, že si tejto dvojakej morálky v spoločnosti všimol aj Fridrich Nietzsche a popisoval ju ako morálku pánov a morálku otrokov. Videl, že pravé hodnoty sú týmto pádom prekrútené, čo vedie ku všeobecnej nihilácii a v dôsledku toho tiež vyriekol svoj neslávne známy výrok „Boh je mŕtvy. Boh zostáva mŕtvy! A my sme ho zabili! My všetci sme jeho vrahmi! Ako sa utešíme?“
 

Leonard Degon
 

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna.

Gnosis.cz - Hledání Světla a Moudrosti, příspěvky čtenářů / provozovatel: Libor Kukliš, 2004 - 2016