Fatálne omyly duchovne hľadajúcich (1.)

Kto sa trochu hlbšie zaujíma o duchovné súvislosti života, vie, že človek sa na zem nerodí iba raz. Prichádza sem viac krát a to jednak preto, aby odložil svoje staré chyby a viny a jednak preto, aby sa práve tu na zemi mohol výraznejším spôsobom duchovne posunúť nahor. Znalosť o opätovných príchodoch človeka na zem bola do piateho vatikánskeho koncilu bežne rozšírená i medzi kresťanmi a toto poznanie je až dodnes prirodzenou súčasťou všetkých východných náboženstiev.

reinkarnace

Zdroj: Himalayan Academy Publications, Anantashakti / licence: CC BY-SA 2.5

Avšak behom stáročí sa doň vnieslo niekoľko omylov a pokrivení. Jedným z nich je presvedčenie, že možnosť duchovného vývoja prostredníctvom opätovných príchodov na zem je nekonečná a bude trvať až dovtedy, kým človek nedozreje až natoľko, že sa z kolobehu zrodení vyslobodí.

To je však omyl! Toto je jeden z veľkých a zásadných omylov, rozšírených medzi prívržencami reinkarnácie, ktorý berie mnohým ľuďom dôvod pre urýchlené nastúpenie cesty vlastného, osobného duchovného vzostupu, pretože sa predsa nemusia nikam ponáhľať. Veď času je dosť!

Až sa teda raz dokonale nasýtim všetkých radovánok pozemského života, potom niekdy v ďalekej budúcnosti príde čas, keď aj ja začnem so svojim osobným duchovným vzostupom – uvažujú mnohí.

Ale položme si zásadnú otázku: ako môže byť kolobeh zrodení v hmotnosti nekonečným, ak je existencia našej planéty časovo ohraničená? Veď Zem tak, ako kedysi vznikla, musí raz zaniknúť. A to platí aj pre Slnko, ako i pre všetky planéty a hviezdy v našej galaxii.

Čas trvania všetkého hmotného je teda obmedzený a preto duchovný vývoj v hmotnosti nemôže byť časovo neobmedzený! A ani samozrejme nie je! No a vážnosť súčasnej doby spočíva v tom, že sa čoraz viacej približujeme k tejto osudnej hranici!

Skutočnosť je totiž taká, že ak nezrealizujeme svoj duchovný vývoj do stanoveného času, naša nezrelá osobnosť bude zničená. Zničená preto, lebo školou pre dosiahnutie duchovnej zrelosti je hmotnosť. A hmotnosť podlieha kolobehu vzniku a zániku. A do onej hmotnosti nepatrí len hmotný svet, viditeľný našim okom, ale aj jemnejšie úrovne, do ktorých odchádza ľudská duša po smrti. Jedine ak vstúpime do duchovnej ríše ako plne zrelé duchovne osobnosti, jedine tam budeme v bezpečí, pretože sa dostaneme mimo dosahu hmoty.

V evanjeliách môžeme nájsť množstvo zmienok potvrdzujúcich skutočnosť, že raz príde doba, kedy budú od seba definitívne oddelení dobrí od zlých, alebo inak povedané, zrelí od nezrelých. Čiže tí, ktorí stihli včas zavŕšiť svoj duchovný vývoj, od tých, ktorí to nestihli. Viď napríklad podobenstvo o piatich rozumných a piatich nerozumných pannách, či zmienku o dvoch ľuďoch, ktorí budú vedľa seba ležať na jednej posteli a jeden z nich bude vzatý, kým druhý sa ponechá, alebo o iných dvoch, ktorí budú spolu pracovať na poli a jeden z nich bude vzatý, kým druhý sa ponechá. Alebo trebárs vážne slová o čase, kedy anjeli zožnú železnými kosákmi úrodu ľudských duší na pozemskej pláni a pšenicu zhromaždia v Pánových sýpkach, kým plevy spália v ohni. A takto by sa dalo pokračovať.

Mnohí si však povedia: no dobre, aj keď je možnosť nášho duchovného vývoja časovo obmedzená, naša zem tu ešte predsa bude milióny rokov. Takže času je naozaj dosť.

Žiaľ, to je opäť jeden z mnohých omylov. Času, a zvlášť v dnešnej dobe, nemá nikto z nás nazvyš! Prečo?

Lebo milióny, ba miliardy ľudí zostávajú po svojej smrti celé stáročia a tisícročia uviaznutých v rôznych záhrobných svetoch a úrovniach, blúdiac v nich vzdialení Svetlu a Pravde bez toho, že by stúpali nahor. No a z dôvodu tohto ich blúdenia, vzdialeného Svetlu a Pravde, môže dôjsť k ich ďalšej inkarnácii na zem, ktorá by ich mohla duchovne výraznejšie posunúť smerom nahor, až o stovky, či tisíce rokov, alebo k nej nemusí dôjsť vôbec.

Ak sa teda v evanjeliách hovorí, že čas je už blízko, je to mienené práve z takéhoto, omnoho širšieho, celkového pohľadu. Z pohľadu, zahŕňajúceho nie len život na zemi, ale aj časové obdobia, strávené v záhrobných úrovniach medzi jednotlivými inkarnáciami, ktoré môžu trvať celé tisícročia. Ak sa na to začneme pozerať takto, uvedomíme si, že času naozaj niet nazvyš a že mnohým sa preto môže vskutku stať, že svoj duchovný vývoj nedokážu včas zavŕšiť. Že ich nezrelá osobnosť bude musieť byť preto jednoducho strhnutá do rozkladu všetkého hmotného, lebo sa nedokázala včas vymaniť z kolobehu hmotných zrodení a nájsť útočište vo večnej duchovnej ríši, nachádzajúcej sa nad hmotou a nepodliehajúcej vzniku a zániku.

Časové obmedzenie, určené na uskutočnenie nášho duchovného vývoja, visí teda nad nami ako Damoklov meč. Ľudia si toho musia byť vedomí a mali by sa podľa toho zariadiť, pretože tu ide o celé ich bytie!

A preto je v dnešnej dobe pre ľudí omnoho užitočnejšia pravda o tom, akými veci naozaj sú, i keď je táto pravda vážna až hrozivá, ako mylné upokojovanie možnosťou nekonečného vývoja v stále ďalších a ďalších inkarnáciách, ktorá nie je vôbec reálna.
 

Šipka Fatálne omyly duchovne hľadajúcich (2.)
 

Milan Šupa
http://kusvetlu.blog.cz/
 

20 komentářů

Přidat komentář
  1. Ad: Kto sa trochu hlbšie zaujíma o duchovné súvislosti života, vie, že človek sa na zem nerodí iba raz.
    No, blahopřeju, já to nevím.

    1. Pan Šupa nemá jasno v základních věcech, plete si hmotu s duchovnem. Přidáván několik veršů z Bhagavatgíty :
      Bg 2.12 — Nikdy se nestalo, že by nebylo Mne, tebe či všech těchto králů; a ani v budoucnosti nikdo z nás nepřestane existovat.
      Bg 2.13 — Tak jako vtělená duše souvisle přechází v tomto těle z dětství do mládí a stáří, přechází také v čase smrti do jiného těla. Moudrý člověk není z této změny zmatený.
      Bg 2.17 — Věz, že to, co prostupuje celým tělem, nepodléhá zkáze. Nikdo nemůže zničit tuto neměnnou duši.
      Bg 2.18 — Hmotné tělo nezahubitelné, nezměřitelné a věčné živé bytosti nevyhnutelně zanikne; proto bojuj, potomku Bharaty.
      Bg 2.19 — Jak ten, kdo se domnívá, že živá bytost zabíjí, tak i ten, kdo si myslí, že je usmrcena, postrádají poznání, protože vlastní já nezabíjí ani není zabito.
      Bg 2.20 — Duše se nikdy nerodí ani neumírá. Nevznikla, nevzniká a nevznikne — je nezrozená, věčná, existuje trvale a odpradávna. Nezahyne, když je zabito tělo.
      Bg 2.21 — Ó Pārtho, jak může ten, kdo ví, že duše je nezahubitelná, věčná, nezrozená a neměnná, někoho zabít nebo přimět někoho k zabíjení?
      Bg 2.22 — Tak jako si člověk obléká nové šaty a odkládá staré, duše přijímá nová hmotná těla a odkládá stará a neužitečná.
      Bg 2.23 — Duše nemůže být nikdy rozsekána žádnou zbraní, spálena ohněm, rozmočena vodou nebo vysušena větrem.
      Bg 2.24 — Tuto individuální duši nelze rozetnout, rozpustit, spálit ani vysušit. Existuje trvale, je všudypřítomná, stálá, nehybná a věčně stejná.
      Bg 2.25 — Je řečeno, že duše je neviditelná, nepochopitelná a neměnná. Když to víš, neměl by ses rmoutit kvůli tělu.

    2. Tak se asi trochu hlouběji nezajímáte. Ale teď již něco nového můžete z článku pana Šupy vědět, pokud jste to přečetl celé. Je však možné, že tomu neuvěříte a Váš život bude plynout dál. Kdo však ví a koná, připravuje se. Je jako ty moudré panny. Kdo však ví a nekoná a nepřipravuje se….. ? Ego často nabádá, svobodná vůle…..- ty rozhoduješ, ty to máš ve svých rukou?!

      V čem cítím u pana Šupy rozpor, možná lépe řečeno, nekompletnost jeho sdělení je to, že jde o návrat duše. Duše tu ve hmotě svoji lidskou tělesnou schránku ponechává pro další přeměnu. Jedině v lidském těle však může duše stoupat k „výšinám“, k návratu, právě po uvolnění se z tohoto uvěznění ve hmotě. Pokud dojde k prvotnímu poznání, pak se odehrává boj duše s myslí, která plní přání těla, jeho smyslů. Mysl je zde, v této úrovni stvoření tím, co ovládá člověka. A ovládnutá mysl je zásadní předpoklad pro cestu návratu. A pak také to novozákonní „vyčištění poháru“ – zbavení se karmické zátěže. A pak existuje jediné slovo pro dovršení tohoto duchovního procesu dozrání – spása.

      Je ale také jisté, že tomuto nemusí nikdo věřit.
      Venda

      1. Skutočnosť je totiž taká, že ak nezrealizujeme svoj duchovný vývoj do stanoveného času, naša nezrelá osobnosť bude zničená. Zničená preto, lebo školou pre dosiahnutie duchovnej zrelosti je hmotnosť. A hmotnosť podlieha kolobehu vzniku a zániku. A do onej hmotnosti nepatrí len hmotný svet, viditeľný našim okom, ale aj jemnejšie úrovne, do ktorých odchádza ľudská duša po smrti. Jedine ak vstúpime do duchovnej ríše ako plne zrelé duchovne osobnosti, jedine tam budeme v bezpečí, pretože sa dostaneme mimo dosahu hmoty.
        Tak tady si pan Šupa velmi odporuje……nebo se jen velmi blbě vyjádřil.

  2. Zajímavý pohled na věc. Pokud tomu dobře rozumím (zpětná vazba není) autor vychází z 2 premis: 1) Zjevení sv. Jana, 2) Věčnost neexistuje (Bůh není věčný). Obě jsou diskutabilní. Ale to je jenom můj osobní názor – patent na rozum nemám.

    1. Udo, z obsahu článku mi vůbec nepřišlo, že by se jeho autor domníval, že Bůh není věčný. Nikde jsem v něm nic takového nenašel. Na základě čeho jste to konstatoval?

  3. A kdo říká, že k celému vývoji člověka může dojít jen ve hmotě? A pokud už ano, musí to být na Zemi? A proč by naše nedozrálé osobnosti musely být zničené?

    To jsou od pana Šupy jen takové jeho teorie, vymyšlené nebo někde vyčtené. Ale rozhodně nemusí být pravdivé.

    1. Šárí, přesně tak! To, co je nehmotné – duše, vědomí, atd. není zničitelné s hmotou, která podléhá vzniku a tudíž i zániku a recyklaci. A duchovní rozvoj není vázán jenom na Zemi, neboť není jediná planeta v celém Multiverzu!!!

  4. No, více se mi zamlouvá vysvětlení p. Steinera :
    Kristus sestoupil proto do světa hmotného, že síla, vzešlá z faktu golgotského mystéria musela působit na lidi ve hmotném těle. A teprve když člověk přijme tuto sílu ještě za tělesného života, může působit ještě dále po smrti ve světě duchovním. Když se člověk znovu vrátí na zem, zdokonaluje dále to, co přijal z Kristova podnětu.
    To se děje postupem mnoha vtělení. Za dobu jedné inkarnace by nemohl Kristovu impulsu porozumět.
    Jsou ještě i jiná vysvětlení jinými autory, ale nemůžu souhlasit s p. Šupou, hlavně v tomto – Čas trvania všetkého hmotného je teda obmedzený a preto duchovný vývoj v hmotnosti nemôže byť časovo neobmedzený!

    Čili hmota je časově omezená, ale ne duše a duchovní vývoj. Ty jsou neomezené.

  5. Autor to myslí dobře (jako ŘKC, která nám dává pouze „jeden pokus“ a basta), leč má v tom maglajz. Např. naše Slunce má za sebou 4,5 miliardy let a prý další 4 miliardy let před sebou. Vesmír má za sebou 14,6 miliard let a stále se rozpíná (dle současných astronomů jednou dojde k opačnému jevu a než se Vesmír dostane zpět do bodu singularity, tak to bude trvat další desítky miliardy let). No a kolik let trvá průměrný lidský věk (dožití) na Zemi? Určitě méně než osmdesát let. Takže srovnejme si řád těchto čísel a uvidíme, že pan Šupla si stahuje kalhoty, i když brod je stovky kilometrů před námi. Jak říká Komenský: Zběsilé kvaltování toliko pro hovado dobré jesti. A to pomíjím názor, že když člověk nastoupí cestu, tak jej pan Šupa ani nikdo jiný nemusí honit, protože sám od sebe má snahu dosáhnout dokonalosti bez zbytečných zajížděk. Za druhé: kde je napsáno, že Bůh nestvoří nový hmotný svět (nový vesmír), když ten „náš“ – jak nás varuje pan Šupa – zanikne? Nebo pán Šupa má nadstandardní vztahy s Bohem, že ví, co učiní?

  6. Pan Šupa začína takto: „Kto sa trochu hlbšie zaujíma o duchovné súvislosti života, vie, že človek sa na zem nerodí iba raz“.
    – Keď sa už človek rozhodne obhajovať dajakú gemagógiu, ktorú ľudia spochybňujú, je najlepšie ju uviesť hneď na začiatku ako „nespochybniteľný fakt“, o ktorom sa v „odborných kruhoch“ už ani nediskutuje. Potom je zrejmé, že túto dogmu už nemusí ďalej obhajovať, ale ju stačí iba rozvíjať podľa svojich želaní a schopností.
    Dnes sa v spoločnosti pretraktuje otázka „objektívneho poznania“, alebo „objektívnej pravdy“ – či vôbec reálne jestvujú. V minulosti túto „pravdu“ zabezpečovala autorita a moc panovníka, ktorý ju mohol „uzákoniť“ vo svojich dekrétoch ako nespochybniteľnú záležitosť a kto si ju nechcel osvojiť, ten mohol byť zo zákona postihnutý a prípadne aj popravený, ako sa to často dialo v Rímskom impériu (genocída katarov a pod.). Dnes sa ideologickí odporcovia likvidujú pomocou masmédiového „masírovania mozgov“ a kde to inak nejde „podobrotky“, tam sa použijú aj násilnejšie metódy (ako v arabských štátoch).
    Cirkevné spoločenstvá to majú s hlásaním dogiem jednoduchšie. Vyhlásia svoje dogmy ako základné články viery a kto im odmietme veriť, sám sa vyčlení z tohoto spočenstva ako „kacír“ a postihne ho „večné zatratenie“. Základné články viery sú takto postavené na roveň „večného zákona“.
    Je mi ľúto ľudí, ktorí musia žiť v takýchto životných a existenčných podmienkach…
    Pekný deň! (pokiaľ možno)

    1. Pane Degone, kopíruji část z Vašeho článku z r.2011 – celý na :

      http://hledani.gnosis.cz/reinkarnacia-demonologia-a-ludstvo/

      „Svet a ľudská civilizácia je v takom stave, kedy možno očakávať každý nepriaznivý vývoj. Táto skutočnosť sa premieta aj do ľudskej psychiky a vzrastu duševných porúch a anomálií. Množia sa vraždy, samovraždy a násilia každého druhu. Takmer denne sa stretávame s prípadmi, kedy rodič vyvraždí celú svoju rodinu a napokon zabije aj seba. Toto sa nikde v prírode nevyskytuje! Ak hovoríme, že príroda sa riadi svojimi zákonmi prírody, ktoré sú odvodené z Božej vôle, podľa akého zákona žije a koná takýto človek?
      Je isté, že aj takéto konanie musí mať svoje príčiny, lebo zákon kauzality (príčiny a následku) platí pre všetkých a všetko. Na tento zákon sa odvolávajú aj tí, ktorí veria v reinkarnáciu (lat. re + carnis – doslova znamená „byť znova z mäsa“), ktorí svoju vieru odvodzujú z karmy (osudovosti).
      Karma je potom zápis všetkých našich zlých skutkov a konaní do našej vlastnej duše a duša, aby sa ich mohla zbaviť musí vstúpiť do nových zrodení, kde ono zlo postihuje túto novú bytosť a tak sa v konečnom dôsledku zruší. Toto učenie pochádza z Indických náboženských tradícií a udomácňuje sa aj v našich západných predstavách. Hoci je toto učenie tak ľahko pochopiteľné a jednoduchým spôsobom vysvetľuje Božiu spravodlivosť, predsa nevysvetľuje, prečo človek koná proti vlastnej vôli a vlastnému životnému záujmu? Pre psychológa je takéto vysvetlenie veľmi nepravdepodobné a skôr hľadá odpoveď v bludisku ľudskej psychiky a možno aj v schizofrénii, čo je rozdvojenie osobnosti, podľa známeho čínskeho princípu JIN a JANG.“ – – – – – – konec úryvku

      Z této kopírované části – a necítím, že bych pro následující tvrzení něco vytrhával z kontextu – pro mne vyplývá, že věříte na karmu. Neumím si pak vysvětlit, jak potom nemůžete věřit na reinkarnaci. Karma a reinkarnace patří k sobě. Za jeden život nelze, a z praxe to vidíme, „odsloužit, odstranit“ všechny karmické zátěže, nasbírané v tom jednom právě probíhajícím životě. Vždyť vidíme konat lumpy, zloděje, darebáky, kteří nakonec často proplují životem; max. s nějakým lidským trestem podle např.trestního zákona. Ten ale nemá s karmou nic společného.

      Docela bych uvítal vysvětlení, od Vás, zkušeného diskutéra a autora, proč zrovna Vy jste proti reinkarnaci?

      Pěkný den
      Venda

      1. Já bych uvítal upřesnění pojmu reinkarnace. I na západě jsou duchovní proudy, které zastávají princip reinkarnace, ale ne v tom smyslu, jak je prezentován ten východní, třeba indický. Co by tedy bylo dobré upřesnit? Co přesně se znovu vtěluje, co čeho se to znovu vtěluje a za jakých podmínek se to znovu vtěluje. Pod pojmem reinkarnace si totiž nemusí všichni představovat zdaleka to stejné, jak je tedy potom možné bez podrobnějšího upřesnění pojmu souhlasit?

      2. Milý pane Vendo:
        Citoval ste z jedného môjho článku určitú časť, kde popisujem všeobecný stav ľudstva z pohľadu duchovného poznania a tento môj výber sa snažíte využiť v prospech svojej viery v tzv. „karmický zákon“ a vieru v reinkarnáciu. V tomto svojom článku následne vysvetlujem svoj pohľad na uvedené veci, ale to Vás už neoslovilo.
        Pýtate sa ma „proč zrovna Vy jste proti reinkarnaci“?
        Moja odpoveď je zrejmá. Ja som proti každým domniemkam, ale vieru ľudí rešpektujem, aj keď ju nesdieľam. Ľudia veria kadejakým nezmyslom a domnievajú sa, že je to zaručená pravda, alebo dokonca zákonitosť. Možno vieru ľudí vyvrátiť a dokázať im, že sa mýlia? Odpoveď je – nie! Nemožno dokázať, alebo vyvrátiť žiadnu ľudskú vieru, lebo nemožno dokázať ani pravdu! Žijeme v takom svete kde má rovnaké postavenie pravda, aj lož, viera aj neviera, lebo tento svet je založený a existuje na polarite, kde jeden pól podmieňuje a udržuje tej druhý pól (opozíciu). Dobro je podmienené zlom, vysoké nízkosťou, krása šerednosťou a pod. A ľudská duša, ktorá nie je polarizovaná sa má v takomto svete pohybovať a žiť. To aj robí a skúša to (duchovne) s rôznymi alternatívami a nadobúda svoju skúsenosť tým, že si akoby „oblieka“ rôznych duchov a iných sa opäť zbavuje „ich vyzliekaním“. Až napokon predstúpi pred svojho Otca a Pána, ktorý jej ukáže kde je pravda a ako sa mala kedy zachovať. Potom by mala nasledovať jej „očista“, ktorá môže mať rôzny charakter a podľa viery „karmistov“ by sa mala navrátiť späť do materiálneho tela a mala by skladať „reparát“. Podľa iných vierouk tomu môže byť inak. K tomuto sa ja osobne nevyjadrujem, lebo je to oblasť špekulácií a domnienok. Buddha povedal, že jestvuje aj stav „nirvány“, ale tento stav už bližšie nepopísal. Má to byť niečo ako splynutie so Stvoriteľom vo večnej blaženosti a múdrosti. Každý si môže urobiť svoju vlastnú predstavu, hoci aj predstavu pekla, alebo vysnívanej rajskej blaženosti.
        Neviem, či Vás pane Vendo moja odpoveď uspokojila (najskôr nie), ale to už vyplýva z našej rozdielnosti. Vy nie ste ja a ja nie som Vy. Tak každý ostávame na tom svojom…
        Pekný deň!

      3. Tak ještě jednou, pane Degone, k jedné části Vašeho článku z roku 2011 :

        „je isté, že aj takéto konanie musí mať svoje príčiny, lebo zákon kauzality (príčiny a následku) platí pre všetkých a všetko. Na tento zákon sa odvolávajú aj tí, ktorí veria v reinkarnáciu (lat. re + carnis – doslova znamená „byť znova z mäsa“), ktorí svoju vieru odvodzujú z karmy (osudovosti).“

        Píšete, že zákon kauzality (příčiny a následku) platí pro všechny a pro všechno.

        Můžete mi prosím stručně vysvětlit, proč tomu, z Vašeho pohledu, tak je?

        A na závěr citovaných vět od Vás píšete…… „odvozují z karmy /osudovosti/.

        Již jsem Vám to tu jednou psal, co znamená v sanskrtu slovo karma, kde hledat jeho kořen a co v kontextu znamená „čin“.

        Je moc dobré, že uznáváte víru. Já v karmu a reinkarnaci opravdu věřím.

        Venda

        1. Pane Vendo: Napísal som jednu úvahu s názvom „Kainovo znamenie a morálka“, ktorú ešte dnes zašlem p. Kuklišovi k publikovaniu, kde o niečo podrobnejšie rozoberám celú túto našu prejednávanú problematiku.
          Zákon kauzality je jedným zo základných Božích zákonov, ktoré sa uplatňujú vo stvorení ako „prírodné zákony“. Nevytvorila si ich samotná príroda a tak by sa mali nazývať po ich Tvorcovi ako „Božie zákony“. Tieto Božie zákony nemožno porušovať, alebo ich neplniť, ako je tomu u tých biblických starozákonných „desatora“.
          Pekný deň!

          1. pro p.Degona.
            Ve středu odpoledne odjíždím na 13 dnů mimo ČR, mimo internet a tak doufám, že do té doby bude Váš příspěvek tady zveřejněn.

            Venda

  7. …bezpochyby totiž ani jeden ani druhý z nás neví nic dokonalého, ale tento se při svém nevědění domnívá, že něco ví, kdežto já ani nevím, ani se nedomnívám, že vím; podobá se tedy, že jsem nad něho moudřejší aspoň o něco málo, právě o to, že co nevím, ani se nedomnívám, že vím.
    Obrana Sokratova, Platon

  8. To jste to nějak nepochopil, když Země zanikne , duše se přemístí do jiných výcvikových středisek, řečeno pozemsky .

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna.

Gnosis.cz - Hledání Světla a Moudrosti, příspěvky čtenářů / provozovatel: Libor Kukliš, 2004 - 2016