Futbal – nový boh
Motto: Akýkoľvek výsledok akéhokoľvek zápasu je menej dôležitý ako zotretý prah na našom stole!
Ku klasickým náboženstvám pribudlo v druhej polovici 20. storočia ďalšie – to futbalové. Forma uctievania tohto športu (a všetkého okolo toho) je síce odlišná, ale v základe obsah ostal. V 20. storočí si však ľudstvo narobilo nepreberné množstvo nových bohov, ktorým sa klania ako zlatému teľaťu, nie je to teda len futbal, na ňom je to však vidieť asi najmarkantnejšie. Rôzne stánky športu – štadióny, podobne ako koloseum v Ríme, kde sa zabával ľud s cézarom na gladiátorských hrách, sú neodmysliteľnou súčasťou každého mesta. Nezmenili sme sa. V základe určite nie.
Obrázek Všimnime si, tie uvádzacie ceremoniály či už olympských hier, majstrovstiev sveta vo futbale, atletike a iné. Taká pompéznosť… pre nič. Hráči sú rozmaznávaní, ošetrovaní ako dostihové kone. Obdivovaní ako gladiátori a opäť uvrhnutí do zabudnutia, len čo prestanú podávať požadované výkony. U nie zanedbateľného počtu jedincov to prerástlo do vysloveného náboženského fanatizmu. Títo fanúšikovia, vlajkonosiči a bitkári s vygumovanými mozgami chápajúcimi svet len podľa farby trička svojho klubu sú excelentným príkladom, kam až môže falošné uctievanie, falošné smerovanie viesť. Po ovocí poznáte ich.
A ako futbal alebo celkovo profesionálny šport súvisí s finančnou krízou? Veľmi! Obrovské množstvo nič neprodukujúcich parazitov od majiteľov a prezidentov klubov, manažérov, hráčov, asistentov, trénerov až po lekárov, masérov prejedá, prežiera také gigantické finančné prostriedky, že nazvať to chrapúnstvom je asi málo. Stačí si pozrieť cenu hráča. Len ten jeden prestup by zabezpečil byty pre stovky rodín a to je len jeden hráč a jeden prestup! Len tento jeden prestup by zabezpečil nasýtenie milióna Afričanov, ktorí mnohí sú odsúdení na istú smrť hladom! Pozrime sa už raz vážne realite priamo do očí, na štatistiky koľko je na svete chudoby, podvýživy a biedy. Plat jedného hráča by pokryl mzdu stovkám roľníkov, učiteľov, lekárov atď. Pričom si treba uvedomiť, že okopávanie zemiakov bude vždy dôležitejšie ako kopanie do lopty a strieľanie gólov. Aký úžitok má naháňanie sa za loptou, pukom, alebo pretekanie sa kto ďalej dohodí železnou guľou? Pričom také zemiaky, to je otázka prežitia, opýtajte sa podvyživených Afričanov. Tí by si s radosťou vybrali tie zemiaky a na náš futbal by sa ani nepozreli (od hladu nevidia ako sa hovorí).
Čudujeme sa, že nám pred nosom chátra hrad, že nie sú peniaze na jeho opravu a pritom kilometer od neho sa stavia štadión za miliardu. Bedákame, že niet na dôchodky, alebo že sú malé. Musia byť malé, keď časť financií je v rukách malých skupín už hore spomenutých (samozrejme v tomto článku si hovoríme len o profesionálnom športe). Bedákame, že skrachoval obchod, že nebolo zákazníkov. Za čo si mali ľudia kupovať v tom obchode, keď tá médiami oslavovaná futbalová „hviezda“ má plat, ako všetci dohromady v tom meste? Peňazí je vytlačených určité množstvo, aj keď Američania ich v pude sebazáchovy tlačia ako na bežiacom páse, lebo tok ich obehu je chorý, obrovské množstvá, jednak v rukách úzkej skupiny špekulantov a jednak kryté úverom (ekonomický analfabetizmus). Proste, peniaze sú. Avšak, je len na nás, na čo ich použijeme. Keď sa intenzívne napchávajú bankové kontá úzkych nič neprodukujúcich skupín, tak je úplne prirodzené, že tie peniaze musia niekde chýbať, keďže ich je konečné, obmedzené množstvo.
Za tento stav sme zodpovední všetci. Každý jednotlivec. Ako? Veľmi jednoducho. Svojou ľahkovážnosťou. Už v úvode bolo spomínané, že sa k profesionálnemu futbalu a iným profesionálnym športom (každý podľa svojej chuti) staviame príliš uctievačovsky. Prikladáme mu väčší význam, ako si v skutočnosti zaslúži. Pričom šport sám osebe nie je vôbec zlý. Zahrať si futbal, tenis z času na čas s priateľmi môže byť naopak veľmi prospešné. Ale v základe profesionalita v tomto smere je zvrátenosť, ktorá degraduje človeka na úroveň nejakého nič neprodukujúceho tvora. Roľníkom sa opovrhuje a superkanoniera vyzdvihujeme do výšin. Len si to priznajme. Čo by väčšina chcela mať zo svojho syna, roľníka alebo radšej dobrého športovca? Tomu sa hovorí strata zmyslu reality. A takto pochabo svojim nasmerovaním, svojím pritakávaním, svojou účasťou (či už na tribúne alebo pred televízorom) a vyzdvihovaním niečoho, čo si to nezaslúži, podporujeme systematicky túto pažravú pijavicu.
Nie, nie je myslená morálna podporu spoluúčasťou. Aj tá je samozrejme prítomná a človeka degradujúca, ale v zmysle témy článku je myslená v prvom rade naša spoluúčasť na financovaní tejto pažravej pijavice a tým naša spoluúčasť na podkopávaní ekonomiky! Buď sa na tom podieľame priamo alebo nepriamo. Pričom nepriame financovanie, nepriame odvádzanie časti svojich ťažko zarobených peňazí, je ďaleko väčšie.
Priame financovanie pažravej pijavice je kúpa vstupenky na športové podujatie. Bavíme sa o profesionálnom športe. Pri futbalovom zápase strojárov s murármi by tribúny zívali prázdnotou. Ďalšou podporou a odvodom časti svojich financií z peňaženky je kúpa dresu, trička, šálu, suvenírov vždy podľa chuti jedinca, ktorému klubu chce tlieskať.
Nepriame financovanie pažravej pijavice je širokospektrálne a dobre skryté, že si to jedinec ani neuvedomuje. Kúpou akýchkoľvek výrobkov, ktoré reklamou sponzorujú profesionálny šport. Treba si uvedomiť, že tieto produkty od značkových fotoaparátov, oblečení, obuvi až po čokoládu sú značne predražené, lebo časť zo zisku ide na spomínanú reklamu a tým podporu danej pijavice. Pri mizernej účasti ľudí, pri slabom záujme by sa toto nedialo. Vtipné je, že kúpou tých produktov si sami platíme reklamu, ktorou nás presviedčajú, aby sme si tie produkty kúpili. Za svoje vymývanie mozgu si ešte aj priplácame. Tak sa teda nečudujme tým obrovským ziskom jednotlivých klubov či už futbalových, hokejových, golfových, basketbalových atď. Nečudujme sa preto, že víťaz tenisového turnaja dostane toľko čo nezarobí ani päťsto robotníkov za sto rokov. Že plat hráča je tisíc násobkom platu kuchára, roľníka, učiteľa… Veď to všetko platíme my. Oni si tie peniaze nevytlačili, my sme im ich dali.
Kúpite si čokoládu lebo máte na ňu chuť, stojí jedno euro. Ale desať centov ide danému hokejovému klubu, kde na ľade má čokoláda namaľované svoje logo. Keby účasť na stretnutí bola dvadsať ľudí, žiadna reklama by sa nekonala. Desať centov ide na hlúposti – nejaké naháňanie sa za pukom, pričom na opačnom konci planéty možno niekto umiera od hladu a smädu a tých desať centov by pomohlo.
Nariekame, že nemáme na kvalitný výživový doplnok, na vitamíny a stopové prvky – sme nemocný. Ale neuvedomujeme si, že sme dali za fotoaparát 400 eur, z ktorých možno 5 eur ide miestnemu športovému klubu, ktorý za tie peniaze zabezpečí výdatnú stravu a lekársku opateru svojmu hráčovi, aby mohol rýchlo behať. A my ho za to obdivujeme (doporazenia). Samozrejme tá značka tam má svoj billboard.
Bedákame nad popraskanými a nevyhovujúcimi cestami, ale ani na um nám nepríde, že kúpou toho drahého auta za 20000 eur sme časť peňazí odviedli zase parazitom skrývajúcimi sa za športom. Samozrejme tá značka je nalepená na dresoch našich „hrdinov“. Nadávame, že niet peňazí na dovolenku, no kúpou šampónu sme prispeli nejakému manažérovi na jachtu v Jadrane. Bedákame, že niet na opravu školy, no kúpou tej „dobrej“ sladkej limonády, ktorá nás oslovuje počas reklamných prestávok jednotlivých zápasov sme podporili stavbu prepychovej vily tej či onej obdivovanej superhviezdy, alebo toho či onoho manažéra, trénera, majiteľa klubu a pod. Nadávame, že málo zarábame ale kúpime si značkové tričko za 60 eur, z ktorých 3 idú na výplatnú pásku nejakého vrhača oštepom. Ten vrhač oštepom, ktorý celý život nič nerobí, len vrhá oštepom, samozrejme logo tej značky nosí nacapené po celom tele, aby bolo vidieť, kto je jeho chlebodarcom. V skutočnosti však chlebodarcami sú tí, čo si tričko s tým logom kúpili.
Problém hore načrtnutý je v duchovnej rovine. Strata zmyslu pre pravé hodnoty. Je len jediná možnosť ako pomôcť ekonomike a to návratom ku skutočným hodnotám. Každý sám od seba, bez ohľadu čo robí ten druhý, ten sused, tá suseda, ten syn, ten otec, celá spoločnosť.
Nepodporovať profesionálny šport nielen svojou neúčasťou na danom športovom podujatí ale i snahou o oprostenie sa od ilúzie dôležitosti, ktorú nám chcú média nanútiť. Akýkoľvek výsledok akéhokoľvek zápasu je menej dôležitý ako zotretý prah na našom stole! Svoj čas venovať niečomu zmysluplnejšiemu.
Ďalej, nepodporovať tie produkty, ktoré časť svojho zisku odvádzajú na reklamu (počas športových podujatí v TV, priamo na štadiónoch, na dresoch atď.). Riadiť sa srdcom.
Človek môže argumentovať, že sám nič nezmôže, nič nezmení. Avšak každá zmena má svoj miniatúrny začiatok. Veľké požiare vznikli z malej nepatrnej iskry. Ale aj keby mal pravdu a naozaj nič premenou svojho správania nezmení musí si dotyčný človek uvedomiť svoju osobnú zodpovednosť voči Bohu. Tu už sa priamo dotýkame konečnej spravodlivosti, kedy človek bude raz, keď opustí tento svet, konfrontovaný so svojimi skutkami, so svojim životným smerovaním. Aj tá najmenšia myšlienka, aj ten najmenší záchvev chcenia bude položený na misku váh. „Človeče, ako si naložil so svojim životom? Ako si naložil s drahocenným časom ti vymeraným?“ To bude otázka, ktorú bude každý raz počuť. Bude sa musieť zmieriť s absolútnou, človeku nikdy nepochopiteľnou spravodlivosťou. Nech si je potom takýto človek vedomí, že namáha k dobru sa vždy oplatí, aj keby tu, sa mu dostalo opovrhnutia. On má odmenu v nebi istú. A tá sa s pozemskou nedá porovnávať. Avšak aj ľahostajní a leniví budú mať svoju odmenu.
Už od útleho detstva by sme mali svoje milé ratolesti vychovávať k zodpovednému prístupu k peniazom. Je potrebné, aby si zafixovali „do mäsa a kosti“ rozdiely medzi skutočnými hodnotami a pseudohodnotami, aby si uvedomili, že peniaze nie sú hodnota ale prostriedok na výmenu hodnôt. Mali by sme ich naučiť, že za svoju mincu, ktorú zvierajú v dlani, majú plnú zodpovednosť, že touto mincou môžu prospieť sebe ale i zdraviu ekonomiky alebo naopak uškodiť sebe aj ekonomike. Že to tak nerobíme, a že ani nás to nik neučil, vidieť v súčasnej hospodárskej kríze.
Martin Hruštinec
