Prečo sa manželky a matky slúžkami stali?

Na Slovensku nič neobvyklé, keď žena domov z práce príde a čaká ju ďalšia. Hneď sa pustí do varenia, prania, upratovania a popritom všetkom s dieťaťom domácu úlohu píše. Pokiaľ nemá umývačku riadu, po večery poumýva aj ten. Ráno ešte stihne raňajky a desiatu deťom pripraviť.

Dokonca neobvyklé je aj to, kedy žena s „vyplazeným jazykom“ kmitá okolo hrncov a ich veličenstvá manžel s deťmi sedia za stolom a čakajú, lebo sú už hladní. Potom im pekne naloží na tanier, samozrejme bez poďakovania, lebo kto to kedy videl sluhovi ďakovať. Keď sa deti napapajú, tak je úplne jasné, že dobrá mama musí aj tanier vziať zo stola a aj ho poumývať, usušiť a spratať. Dobrá mama musí aj vreckové dať. Veď čo by to bola za mamu povie si, ak by sa o dieťa vzorne nestarala, aj keď to dieťa má pätnásť či viac rokov.

To by bolo kriku ak by matka nejakým spôsobom chcela prinútiť dieťa upratovať, ktoré sa doteraz celé poobedie hralo na notebooku alebo pozeralo porno. Hneď by sa odvolávalo na svoje ľudské práva. Ale pozor, sluha žiadne práva nemá.

Tak sa zdá, že jedinou povinnosťou dnešného dieťaťa je dobre sa učiť. A keď v škole nie sú problémy, tak úloha je splnená, preto matka, vlastne domáci sluha, nemá čo vyžadovať od syna či dcéry, keď oni už svoju úlohu vykonali! Toto je žiaľ reálny stav v našich domácnostiach.
Ako k tomuto neblahému stavu došlo a ako z neho von?

U bábätka úplne prirodzene očakávame jeho plnú závislosť na rodičoch. Nikto predsa nebude chcieť, aby si pripravilo večeru alebo išlo na nákup. Veď ono nevie ešte ani chodiť či rozprávať. Čím je však staršie, tým viac zručností nadobúda. Od staršieho dieťaťa už môžme upratanie hračiek očakávať. Už deťom v predškolskom veku by sme mali vštepovať také návyky ako pospratovanie si taniera a príboru, upratanie postele a pod. Pre desaťročné dieťa musia byť absolútne samozrejmé pomocné práce v domácnosti či už pri upratovaní, varení, na záhrade atď. Lenže stav je taký, akoby sa rodič niekde pozabudol. Ten jeho pätnásťročný syn už nemá päť mesiacov. Jemu už netreba nosiť večeru pod nos ako keď mal jeden rok. A to je aj jedna z príčin, kedy automaticky konáme tak, ako by naše deti boli stále batoľatá.

Ďalej, čo si spoločnosť nevie alebo nechce uvedomiť, je skutočnosť, že láska v sebe obsahuje aj prísnosť. Láska je to, čo druhému prospieva, a nie to, čo sa druhému páči. Keď my naše deti budeme k pohodlnosti a lenivosti vychovávať, tak im nesmierne škodíme. „Doniesla som ti čajíček do postieľky, a aj raňajky som ti spravila“, povie matka svojmu pätnásťročnému synovi. Týmto ho učí lenivosti, jeho duševné i duchovné schopnosti ochabnú, a keď raz príde do zamestnania, vari bude vykrikovať: „Pán vedúci, už ste mi spravili kávu? A aj raňajky mi spravte a zajtra si sem prinesiem posteľ.“ Život je tvrdý a človek ľahko môže prísť o zamestnanie. Lenže ako chcú rodičia dosiahnuť, aby sa dieťa dokázalo v živote uplatniť, keď mu svojou výchovou vezmú všetku sviežosť a silu? Z ich strany to nie je žiadna pomoc, skôr hádzanie polien pod nohy, aj keď to myslia dobre. Mama urobila zo seba slúžku mysliac si, že koná dobre, pričom dieťa oslabuje.

Matka Jána Krstiteľa Alžbeta vedela, že jej dieťa je výnimočné, preto sa rozhodla mu pomôcť tým, že musel doma pomáhať, ako sa dalo. Musel si plniť svoje povinnosti, lebo len tak nadobudol duchovnú silu, čulosť a pružnosť. Nenechala ho lenivo sedieť pri peci s tým, že však on je výnimočný preto si to zaslúži. Nie.

Preto ak chceme našim deťom naozaj ale skutočne naozaj pomôcť, aby boli svieže, čulé, plné života, musíme od nich vyžadovať protihodnotu za našu starostlivosť. Koľko dieťa spraví, toľko dostane na tanier. Keď spravilo na 25 percent, tak dostane len 25 percent z porcie. Keď spraví všetko, čo malo, dostane plnú dávku. A tu si dieťa vštepí ešte jednu veľmi dôležitú vec a síce, že len dávaním môže brať. Veď aj v živote dostane výplatu až za vykonanú prácu. Skôr nie. Mali by sme pochopiť, že škola a školské povinnosti nie sú práca. Škola pomáha mladému človeku nadobudnúť zručnosti, aby tieto následne v budúcnosti (alebo aj v prítomnosti) využil v pracovnej činnosti. Akékoľvek štúdium teda nie je práca, len príprava na prácu.

Postavme teda našu výchovu na skutočnej pomoci a uvidíme zmenené správanie našich detí k lepšiemu – teda k dynamike, živosti, priebojnosti, čulosti a skutočnej radosti z dobre vykonanej práce a  so spoluúčasti na spravovaní domácnosti. Len vtedy vám dieťa bude skutočne vďačné.

Teraz sa ešte vráťme k smutnému bodu, kedy sa z manželky stala domáca slúžka svojho manžela. Pre neho sa práca končí odchodom z práce, doma regeneruje zväčša na gauči. Naopak, pre ženu doma nastáva druhá zmena. Došlo k tomu opäť tak, že v spoločnosti je zaužívaná láska ako niečo zmäkčilé a povoľné. To však nie je pravda. Žena má preverovať či neučí svojho manžela lenivosti tým, že sa o všetko stará len ona. Je prirodzené, že žena je v domácnosti skutočnou kráľovnou a vie sa o ňu lepšie starať ako muž. Ale to neznamená, že všetka ťarcha bude na nej. Muž má žene pomáhať a nerušiť harmóniu domova.
 

Martin Hruštínec
www.jupitera.sk
 

Poslední články autora:


hodnocení: 1
hlasů: 2

Gnosis.cz - Hledání Světla a Moudrosti, příspěvky čtenářů / provozovatel: Libor Kukliš, 2004 - 2016