mapa stránek || vyhledávání

Pravda o historickom Ježišovi

(Výber z knihy „Neznámy“ od Leonarda Degona)

Ježišov pôvod a detstvo

Karol s Jožkom využívali pohostinnosť Tibora na rozhovory, lebo jeho poznatky a životná múdrosť bola pre nich príjemným osviežením a povzbudením. Trávili pekné letné večery hlavne na jeho terase, kde bolo možno vydržal dlho do noci. 

Stretli sa tam aj tento podvečer, aby sa porozprávali o dojmoch uplynulého dňa. Keď si Tibor vypočul ako prebiehala tá ich polemika v pastoračnom centre povedal: „Ježišovo meno je vo svete veľmi dobre známe, veď na jeho učení a verejnom vystupovaní sú založené všetky kresťanské cirkvi , ale iba veľmi málo ľudí ho pozná ako skutočnú historickú osobnosť. Sú o ňom rozšírené mnohé legendy a mýty, takže ho svet vníma skôr cez tieto skreslujúce okuliare.“

„Ale to podstatné o Ježišovi predsa vieme, alebo sa mýlim?“ spýtal sa Jozef.

„Ľudia vždy vidia iba to, čo chcú vidieť, alebo čo im viac imponuje,“ povedal Tibor. „Ľudom nejde o pravdu, ale o to, aby ten obraz pravdy odzrkadľoval ich požiadavky a túžby. Veď už len tá skutočnosť, že Ježiš nebol žid je pre ľudí nepochopiteľná, lebo vždy im bolo prízvukované, že Ježiš bol žid. Keby si však dali toľko námahy a uvažovali trochu logicky museli by na to prísť aj zo samotných textov Biblie. Kto nezaujate študuje Bibliu a využíva zdravý rozum, ten sa môže dozvedieť mnoho zaujímavých skutočností. Ale musí byť schopný oddeľovať plevy od zrna, a to mnoho ľudí nedokáže, alebo sa o ani nesnaží.“

„To je aj pre mňa novinka, že Ježiš nebol žid,“ povedal Jozef.

„Treba odlišovať pojem „žid“ v zmysle národnej identity a „žid“ v zmysle identity náboženskej. My dnes tomuto pojmu dávame skôr národnostný význam, keď tento pojem spájame s pojmom „židovský štát“, ktorým je dnes Izrael. Treba si uvedomiť, že židia, ako špecifické a čisté etnikum sa vôbec nevyskytuje, vždy tvorili zmiešaninu rôznych národov a kočovných kmeňov. Podľa genetických výskumov súčasných európskych židov, pochádzajú prakticky zo štyroch „pramatiek“. Zistil to medzinárodný vedecký tím na základe ich génovej analýzy. Okolo 40 % týchto židov tvoria aškenáziovskí židia, ktorých je okolo 8 miliónov. Druhú veľkú skupinu tvoria sefardskí (španielskí) židia, ktorí obsadili juh Európy. Biblia, ktorú židia považujú za knihu svojich predkov spomína slovo žid po prvý raz až v II. Knihe kráľov (16,6), kde sa hovorí o vojenskom ťažení syrského kráľa Rezína proti židom, ktorých vyhnal z Elóta. Preto otázku, kto bol prvým etnickým židom nemožno vôbec zodpovedať. Nemožno dokonca odvodzovať „etnického Žida“ ani od mena Izrael, lebo, ak je v Biblii písané, že Boh zmenil Abramovo meno na Abraham a meno Jakuba na Izrael, nikde sa nepíše, že by zmenil meno Izrael na pomenovanie žid.“

„Ale v dobe Ježiša už židia ako etnikum jestvovali, nie?“ spýtal sa opäť Jozef.

„Židia budú pochopiteľne tvrdiť, že áno,“ prisvedčil Tibor, ale dodal: „Všeobecne sa za Ježišovu vlasť považuje Galilea, kde žila Ježišova matka Mária a kde Ježiš aj vyrastal do svojho 9 – 10 roku života. Vždy sa v Biblii hovorí o Ježišovi Nazaretskom a Nazaret ako vieme ležal v Galilei. Herodovi Archelaovi bolo spočiatku podriadené nielen Judsko, ale aj Samária a Galilea, ale v roku 6 po Kr. sa pomery zmenili, lebo Judsko bolo dané pod správu rímskeho prokurátora. Územie Galilei v tej dobe obývalo iné etnikum. Židia v tej dobe žili hlavne v Judsku, ale Galilea, ktorá sa pôvodne nazývala „Gálil ha-Gójim“ čo v preklade znamená „Kraj pohanov“ nebola vždy židovská. Už Izaiáš hovorí o tomto území ako o „Galilei pohanov“ (Iz.8,23, Mt 4,15). Počas babylonského zajatia sa tu usadili aramejskí, foinickí a grécki prisťahovalci. Od 2. do 1. stor. pr. Kr. židia Galileu prakticky neobývali. Ostávajúce zostatky židov z Galilee do Judska dal previesť Šimeón Makabejský, ale už jeho nástupca Aristobúl v r. 104 pr.Kr. a jeho následníci opätovne Galileu násilne judaizovali pod hrozbou vyvlastnenia majetku, lebo si uvedomili, že sa Galilei nemôžu z politických dôvodov vzdať. Preto sem posielali židov z Judska, aby tu opäť vytvorili židovské kolónie a dostali krajinu pod svoj vplyv. Takto sa mohol do Galilei dostať aj Ježišov otčim Jozef.“ 

„Ale to tam asi židia neboli veľmi obľúbení,“ podotkol Jozef.

„To máš pravdu, židia tam neboli obľúbení, lebo ich považovali za kolonistov,“ dodal Tibor.

„Josephus Flavius sa o galilejčanoch vyjadroval veľmi pochvalne, keď o nich napísal, že vždy statočne odolávali svojím nepriateľom. Boli odvážni bojovníci už od svojho detstva. A to možno povedať aj o Ježišovi. Hovorilo sa tam aramejsky, ale aj grécky. Hebrejština bola iba chrámovým jazykom a bežne sa ňou nikde nerozprávalo.“

„A čo Ježišova matka Mária, ani tá nebola židovka?“ spýtal sa Karol. 

„Podľa všetkého nie,“ povedal Tibor. „V Galilei vládli iné mravy a zvyklosti ako v židovskom Judsku. Židovský zákon tam platil iba pre židov. Keď si mladá Mária (19 ročná) vo svojej ťarchavosti zobrala za svojho zákonitého manžela žida Jozefa, ktorý už bol podľa všetkého veľmi starý (80 ročný), musela sa aj ona potom podrobiť židovskému zákonu a dať Ježiša, ako žida obrezať. Pôvodom však Ježiš nebol žid, čo mu farizeji vždy aj vytýkali, keď poukazovali na jeho nečistý (nežidovský) pôvod. To bol zrejme aj hlavný dôvod, prečo židovskí evanjelisti vymysleli pre Ježiša, ako rodisko Betlehem, ktorý leží v Judsku. Celý ten príbeh o sčítaní ľudu, ceste Márie s Jozefom do Betléma a napokon aj s tým spojené príbehy o troch kráľoch a úteku do Egypta sa dnes považuje za historicky nepodložený a preto aj nedôveryhodný. Jozef zrejme nemal potomkov a tak osvojenie si Máriinho dieťaťa bolo pre neho skvelou príležitosťou na zachovanie rodu. Sobáš s Máriou bol iba formálnou záležitosťou. Žid Jozef bol podľa všetkého dosť majetný a tak zabezpečoval Márii a Ježišovi pohodlný život. Ježiš tak mohol dostať dobré vzdelanie a existenčné zabezpečenie, čo v tej dobe nebolo až takou samozrejmosťou. Vieme, že okolo Ježišovho verejného vystúpenia sa stále pohybovala aj jeho blízka rodina (bratia), ako bol napr. Barnabáš, ktorý tiež zastával po Ježišovej smrti miesto prvého jeruzalemského biskupa.“

„Inou otázkou však je, či sa Ježiš sám považoval za žida v zmysle židovskej viery,“ podotkol Karol a vysvetlil: „Hlavným znakom tejto príslušnosti k židovskej viere je obriezka a dodržiavanie zákona. Tu treba povedať, že Ježiš dodržiaval židovský zákon a mal ho vždy v úcte.“

Ale, ak si prečítate dve základné knihy židovstva – Tóru a Talmud, tak spoznáte, že je to učenie nenávisti a nadradenosti, kým Ježiš učil pokoru a lásku,“ povedal Tibor. 

„Áno, zrejme preto ustanovil svoj Nový zákon, zákon lásky k Bohu a blížnemu,“ podotkol Jožko a pokračoval: „Ale myslím, že Ježiš sa od ostatných židov výrazne líšil aj povahovo. Každý národ má svoje určité charakteristické rysy. Tieto sa u Ježiša a židov veľmi odlišovali. Aj to by mohlo poukazovať na to, že Ježiš nemal židovský pôvod.“ 

„Ale aj medzi židmi jestvovali veľmi výrazné povahové rozdiely,“ dodal Tibor a pokračoval: „Aj to však poukazuje na fakt, že židia netvorili jeden ucelený národ. Čo sa týka ustanovenia Nového zákona, Ježiš videl, že obriezka a Zmluva slúžia skôr politickým cieľom a nie náboženským. Nezabúdajme, že hlavným poslaním Ježiša bolo hlásať Božie kráľovstvo a ľudskú spásu. Jemu vôbec nešlo o dajaké politické a mocenské záujmy židovstva, ale bol do nich okolnosťami zatiahnutý.“

„Židia vytýkali Ježišovi jeho nežidovský pôvod, keď im hovoril o židovskom zákone, ktorý má naplňovať aj Božiu vôľu,“ povedal Karol a vysvetlil: „Farizeji mu oponovali asi takto: „Ty ne-žid nás židov, chceš poučovať o našom židovskom zákone?“ Nechápali, že s nimi nehovorí ako zástupca židovstva, ale ako Boží syn, teda ako zástupca Boha, lebo židovský zákon bol vždy chápaný ako zmluva medzi Bohom a židmi. Je preto vyjadrením hlavne Božej vôle, ktorú sa židia zaväzujú plniť, za čo im Boh sľubuje ich účasť na svetovom dianí, až do konca sveta.“

„Tu treba podotknúť, že aj preklady Biblie môžu byť zavádzajúce a nesprávne interpretované,“ podotkol Tibor. „Ako príklad uvediem jeden známy Ježišov výrok, ktorý sa vo všeobecnosti považuje za vierohodný, ale môže mať aj celkom iný zmysel. Ide o text z Jn. 14.6, ktorý znie v Biblii takto: „Ježiš mu odpovedal: Ja som tá cesta, pravda i život. Nikto neprichádza k Otcovi, len skrze mňa.“ Kresťania to vykladajú tak, že k Bohu sa možno dostať iba prostredníctvom Ježiša. Ale je tu problém. Ježiš kázal aramejsky a aramejský preklad do gréčtiny neznamená „iba cezo mňa“, ale „iba cez Ja-Som“ čo je meno starožidovskébo Boha Jehova. Takže ten text môže znamenať, že k Bohu Otcovi sa možno dostať aj inak, ako cez Jehova, alebo dokonca aj tak, že cestu Jehowa možno celkom vylúčiť, v zmysle: „Nikto neprichádza k Otcovi cez Jehova.“ A to by dokonca aj harmonizovalo s Ježišovým dalším výrokom o tom, že jeho učeníkov vypovedia zo synagóg, lebo sa budú domnievať, že tým konajú službu Jehowovi (Jn.16.2). A takto je možno chápať aj Ježišove slová: „Vy ste od otca diabla a chcete robiť žiadosti svojho otca. On bol vrahom od počiatku a nestál v pravde, pretože v ňom pravdy niet. Keď hovorí lož, hovorí zo svojho vlastného, lebo je luhár a otec lži.“ (Jn.8.44) Na tomto je vidno, že predstava Ježiša a židov o Bohu boli celkom protichodné a nezlučiteľné.“

„Ježiš asi uvažoval gnosticky, podľa čoho bol materiálny svet ovládaný Diablom (Demiurkom), teda Pánom temnoty a podsvetia,“ povedal Karol a dodal: „Toto presvedčenie zdieľali aj eséni a podľa všetkého aj Ján Krstiteľ. Gnostické učenie esénov bolo v priamom protiklade s učením farizejov a saducejov. Preto s nimi Ježiš stále viedol otvorený a pre neho aj nebezpečný spor. Kresťania však neradi poukazujú na rozdielnosti medzi Ježišovým učením a židovskou tradičnou vierou.“ 

„To má svoje odôvodnenie,“ povedal Tibor a vysvetlil: „Keď sa kresťanstvo stalo štátnym rímskym náboženstvom, nesmelo ľudí rozdeľovať, ale naopak zjednocovať. A to zjednocovanie sa týkalo aj židovstva, lebo to spôsobovalo Rímu často veľké problémy. Preto sa Ježišov nezmieriteľný postoj voči židovskému radikalizmu musel zmierňovať.“

„A čoho sa týkal ten ich vzájomný nezmieriteľný postoj?“ spýtal sa zvedavo Jozef.

„V pohľade na Boha,“ povedal Tibor. „Židovský Boh Jehova nebol takým Bohom, ktorého si je treba iba uctievať a klaňať sa mu, ale to bol Boh, ktorý uskutočňoval všetky židovské plány, predsavzatia a plnil ich vôľu. Židia verili, že všetko, na čom sa uznesú a dohodnú sa stane skutočnosťou, lebo im to ich Jehova požehná a schváli. Ježiš však prišiel s inou náukou. Učil, že sa majú ľudia svojej zlej vôle vzdať a prijať Božiu vôľu za svoju vlastnú, čím by vo svete zavládlo skutočné Božie kráľovstvo. Vo svete nemá vládnuť ľudská vôľa, ale Božia vôľa má vládnuť nielen v nebi, ale aj na zemi. Tak, ako je to v Ježišovej modlitbe „Otče náš“. Ježiš sa teda nechoval a nežil podľa židovskej tradície. On žil podľa esénskeho vyznania, ktoré si osvojil, keď žil ako Ján medzi nimi.“

„Tomu nerozumiem“ povedal Jozef. „Ježiš žil medzi esénmi ako Ján?“ 

„A to si nevedel?“ spýtal sa pobavene Tibor.

„Myslíte na Jána Krstiteľa?“ spýtal sa ešte pre istotu Jozef.

Áno, Ján Krstiteľ a Ježiš boli tou istou historickou osobou,“ povedal Tibor a dodal: „Ježiš vo svojom živote používal viacero mien. Keď sa narodil to bol Immanuel (Mt.1,23), potom od svojho 9-10 roku, keď ho matka zverila do opatery esénom to bol Ján a po 20 roku života, keď podľa esénov mohol aj kázať ako učiteľ, sa stal Ježišom. No a po svojej smrti ho potom ešte kresťania nazvali Kristom.“

„Táto prax nových mien sa uplatňuje ešte aj dnes v cirkvi, keď dochádza u novica k vysväteniu, alebo keď zaujíma v spoločnosti nové významnejšie postavenie“ podotkol Karol.

„Musela to byť veľmi zaujímavá a tajuplná osobnosť, ten Ježiš,“ zamyslene podotkol Jožko.
 
„To si píš!“ zvolal pobavene Tibor a dodal: „Nakoľko Ježiš ako Ján prežil medzi židmi dlhšie obdobie, je tiež historikmi viac spomínaný ako historický Ježiš, ktorý pod týmto menom prežil iba krátke obdobie asi 3-4 rokov.“

„Ale, ak mám uveriť, že to bola jedna a tá istá osoba, ako potom zomrel, keď sa o Jánovi traduje, že zomrel sťatím a Ježiš zomrel ukrižovaním?“ spýtal sa zmätene Jozef. 

„Na túto otázku Ti odpoviem až neskôr,“ povedal Tibor, lebo ich pozval na spoločnú večeru a tam sa nemohlo hovoriť o takých veciach. 

Ježišova smrť

Keď spoločnosť povečerala, pobrali sa všetci opäť do príjemného zátišia terasy, kde sa tak dobre meditovalo pri chladivom vánku blízkeho lesíka a pohľade na krásnu letnú hviezdnu oblohu. Z diaľky k nim ešte doliehal podvečerný hlahol spevavého vtáctva. 

Jožko až nedočkavo oslovil nášho Tibora: „Tak, ako to bolo podľa Vás s Ježišovou smrťou? Ako zomrel?“

V Biblii je viacero nepresností, alebo rozdielnych interpretácií,“ povedal zvoľna Tibor. A to sa týka aj samotnej Ježišovej smrti, ktorá je tam popisovaná v rozpore s pravdou.“

„Ako to myslíte?“ spýtal sa pochybovačne aj Karol.

„Myslím to tak, že podľa všetkého nezomrel, ako dajaký zločinec na kríži, ale bol sťatý mečom,“ povedal začudovaným poslucháčom Tibor.

„Teda tak, ako sa to spomína u Jána Krstiteľa?“ spýtal sa aj Jožko.

Tibor sa na chvíľu odmlčal a tak s neskrývaným záujmom sa ozval aj Karol: „Tak, to nám musíte vysvetliť.“

„Rád tak urobím, hoci sa tým vystavujem riziku, že ma za tento môj názor napadnú ako kresťania, tak aj židia,“ povedal so smiechom Tibor. 

„Áno, lebo práve na Ježišovom ukrižovaní je postavená celá kresťanská viera vo vykúpení ľudstva z hriechov,“ podotkol Karol.

„Máte pravdu,“ súhlasil Tibor. „V kresťanstve sa stále zdôrazňuje, že Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného syna na smrť kríža, ako výkupnú obetu za hriechy ľudstva. Táto nelogická téza je neprestajne opakovaná, ako by si jej hovorcovia želali, aby sa skutočne stala pravdou.“ 

„Aj mne sa to zdá byť nelogické, aby Boh, ktorý všetkých miluje a ktorý, ako vravíme je „Láskou“ poslal na smrť kríža svojho syna, najmä, ak ho Ježiš predtým v Getsemanskej záhrade prosil, aby ho od toho ušetril,“ podotkol Jozef a dodal: „To mi skôr pripomína boha Baala, ako Boha Otca. Neverím, že by skutočný Boh – Stvoriteľ sveta, na vykúpenie hriešnikov, nedokázal vymyslieť iný, menej krvavý spôsob ľudskej spásy, ako je ukrižovanie. Ale, prečo je to potom v Biblii takto interpretované?“

„Dobrá otázka!“ zvolal Tibor a dodal. „Skúsim zhrnúť všetky známe fakty o Ježišovej smrti a podrobím ich kritickému a logickému skúmaniu. Napokon sa nám ukáže aj príčina tej záhadnej biblickej interpretácie.“

Jožko s Karolom zvedavo upreli na Tibora svoj zrak a napäto počúvali. Ten začal takto: „Aj ja som podobne uvažoval, ako Jožko, že sa tu nezhoduje predstava dobrotivého a milosrdného Boha s predstavou Boha, ktorý si vyžaduje krvavú obeť svojho syna, aby sa naplnila predstava spravodlivosti u ľudí. Ale, aká je potom pravda o Ježišovej smrti? Vieme, že o Mesiášovi bola reč aj v Starom zákone a mnoho z toho sa na ňom vyplnilo práve u Ježiša. A čo tieto staré spisy hovoria o Mesiášovej smrti? Hovorí sa tam, že bol ukrižovaný? Vôbec nie! Najznámejšie mesiášske proroctvo, ktoré možno aplikovať aj na samotného Ježiša a na ktoré sa odvoláva aj katolícka cirkev je od Izaiáša, kde sa píše: „Veď vyťatý bol zo zeme živých, pre hriech ľudu svojho, dostal úder smrteľný.“ (Iz.53,8) Ak prorok skutočne videl Ježiša ako Mesiáša a videl jeho život aj smrť, prečo nehovorí o ukrižovaní, ale o sťatí?“

Obaja prítomní zamyslene mlčali a tak Tibor pokračoval: „Uvažoval som, že ak by prorok hovoril pravdu o osobe Mesiáša a tá je totožná s Ježišom, ktorý zomrel sťatím, tak kto bol potom miesto Ježiša ukrižovaný? Lebo fakt ukrižovania asi nemožno poprieť, jestvuje o tom priveľa dôkazov. A tak som si z Evanjelií vypísal všetky fakty o Ježišovej smrti, ako sú tam interpretované.“

„Očakával som od vás, že sa skôr budete odvolávať na dajaké mimobiblické zdroje informácií, ako sú napr. protoevanjelia, alebo apokryfy,“ podotkol Karol. 

„Nie, z nich som spočiatku nečerpal, hoci aj tie obsahujú zaujímavé informácie o Ježišovej smrti, ale k tomu až neskôr,“ povedal Tibor a pokračoval: „Skúsim teda vymenovať známe fakty a pospájať ich tak, ako sa to asi mohlo skutočne všetko odohrať. Vráťme sa k Ježišovmu procesu pred židovskou veľradou (synedriom) a predvedením pred Piláta. Zdá sa, že tu všetko do seba logicky zapadá a má to aj svoje opodstatnenie. Ježiš bol pre politické záujmy židovskej reprezentácie, ktorú predstavoval Annáš a veľkňaz Kaifáš spolu s veľradou, ktorá bola zložená z reprezentácie veľkňazov, starších a zákonníkov, nebezpečný element, lebo nezodpovedal ich predstavám riešenia politickej situácie. Preto skúmali, či je on skutočne ten predpovedaný Mesiáš. To bola pre nich kľúčová otázka. Mesiáš podľa židovských spisov bol politický vodca, ktorý mal upevniť moc a význam židovstva. Ježiš, ktorý mal okolo seba stálu družinu asi 250 ľudí zložených ešte z Jánových učeníkov, zelotov, žien a detí, sa odmietal stať vodcom, (kráľom) Izraela ako vodca rebelantov a vzbúrencov, a tak Ježiša vyhlásili za podvodníka a nebezpečného zvodcu národa, ktorý si zaslúži smrť, lebo spôsobuje v židovstve iba rozkol. Annáš a Kaifáš hrali dvojitú hru; pred Rímom sa tvárili lojálne, ale tajne podporovali ozbrojené hnutie odporu proti Rímu, na ktorom sa podieľali najmä zeloti. Ako vždy a všade, aj tam jestvovali dve verzie politického riešenia situácie – umiernená a násilná. Ježiš podporoval tú umiernenú líniu lásky a porozumenia, ale Jeruzalemskí židia boli skôr za rýchle riešenie ozbrojenou vzburou. Ježiš sa tak dostal do opozície voči radikálom.“ 

„A potom už išlo iba o zdôvodnenie ich rozsudku?“ spýtal sa Karol.

„Áno, a to sa podarilo Kaifášovi, keď zaprisahal Ježiša pred živým Bohom, aby povedal, či je on ten predpovedaný Mesiáš.“ potvrdil aj Tibor a pokračoval: „Keď Ježiš napokon priznal „Ja som!“, bolo všetko jasné. Veľrada potvrdila nad Ježišom rozsudok smrti, ktorý mal byť podľa židovského zákona vykonaný ukameňovaním, alebo sťatím.“

„Prečo práve ukameňovaním, alebo sťatím?“ spýtal sa nedočkavo Jozef.

„Lebo židovská veľrada mala právomoc vykonávať rozsudky smrti kameňovaním, sťatím, upálením, alebo zahrdúsením,“ vysvetlil aj Karol.

„Áno, ale ako sa píše, v Ježišovej dobe sa ešte k poprave odsúdenca vyžadoval súhlas rímskeho prokurátora, ktorým bol Pontius Pilát,“ doplnil Karola Tibor a dodal: „Pilát sa podľa historikov (Josephus Flavius, Filón z Alexandrie) vyznačoval tvrdou a bezohľadnou povahou, intrigánstvom, ale hlavne otvoreným anti-židovským jednaním a politikou. Využil každú príležitosť, aby mohol židov ponížiť a zosmiešniť.“ 

„Áno, aj to je zrejmé z kresťanských zdrojov,“ podotkol Jozef. „Ale nemyslíte, že tu čosi nehrá? Židovská veľrada súdi a Pilát ako kat vykonáva ich rozsudky? Nie je to absurdné?“

„Je!“ súhlasil aj Tibor. „Preto sa možno domnievať, že tomu bolo asi inak. Pilát bol veľmi dobre informovaný o dianí v krajine a zrejme podporoval to umiernené krídlo v židovskej spoločnosti, lebo mu od neho nehrozilo žiadne nebezpečenstvo. Jestvujú o tom dokonca aj písomné správy, podľa ktorých Pilát zaručoval Ježišovi bezpečnosť, ak sa zriekne násilia. Keď sa mu donieslo, že Ježiša židovská chrámová stráž zaistila, dal príkaz, aby ho predviedli pred neho, aby on posúdil z čoho ho židia vinia. Potom ho už nestrážila židovská chrámová stráž, ale rímska posádka a bol tak relatívne v bezpečí. Toto všetko sa pravdepodobne dialo z iniciatívy Judáša a niektorých vplyvných žien, ktorí sa snažili Ježiša očistiť od rozsudku židovskej veľrady. Tá už raz Ježiša odsúdila k smrti a Ježiš sa preto musel ukrývať pred ich špehmi. Ako vieme, aj do Jeruzalema prišiel tajne, aby ho nespoznali. Judáš sa zrejme domnieval, že Pilát Ježiša ochráni a zruší židovský rozsudok smrti, aby mohol opätovne a slobodne chodiť medzi ľudí a nemusel sa obávať o svoj život. A tú jeho rehabilitáciu budú musieť rešpektovať aj židia, čo Ježišovi zaistí bezpečie pri jeho verejných vystúpeniach.“ 

„Takže tá „Judášova zrada“ vlastne ani nebola zradou, ale pokusom o Ježišovu rehabilitáciu?“ spýtal sa Karol. 

„Presne tak!“ potvrdil Tibor a dodal: „Judáš bol medzi učeníkmi hádam jediný intelektuál, ktorý by takúto úlohu dokázal zvládnuť. Pochopiteľne musel Ježiša židom vydať, aby mohli jeho prípad opätovne vo veľrade prerokovať a v prípade neúspechu ho mohli neskôr Pilátovi ľudia prevziať, aby mohol byť rehabilitovaný samotným Pilátom. Toto všetko bolo zrejme vopred s Pilátom prostredníctvom Pilátovej manželky Prokuly dohodnuté.“

„Myslíte, že Ježišovi učeníci mali na Prokulu nejaký kontakt?“ spýtal sa pochybovačne Karol.

„Priamo asi nie,“ vysvetlil Tibor „ale nezabúdajte, že sa Ježiš stretával aj s významnými ľuďmi z okolia. Z Evanjelií je známa epizóda, ako neznáma žena pomazala Ježišove nohy vzácnou masťou z alabastrovej vázy (Jn.12.3). Podľa Harringtona sa vraj jednalo o sestru, alebo dcéru Herodesa Veľkého staviteľa Chrámu, menom Mária Salome ktorá bola vydatá za vysokého hodnostára. Tá vraj všetko opustila a sprevádzala Ježiša na jeho cestách. Ako tvrdí Tomášovo Evanjelium, bola veľmi krásna, jej vlasy vraj dosahovali až po päty. A ona mala určite prístup aj k Pilátovej manželke Prokuly, aby osnovali plán, ako zbaviť Ježiša nebezpečného rozsudku smrti, ktorý nad ním vyniesli v jeho neprítomnosti. Ježiš sa obával útoku na svoj život zo strany židov, čo dosvedčuje aj jeho reakcia na ono pomazanie, keď povedal – „nechaj ju, zachovala to ku dňu môjho pohrebu“ (Jn.12.7). Aj inde vytýka Ježiš židom, že sa ho snažia zabiť (Jn.8.40). Preto sa skrýval a chodil v preoblečení, raz za malomocného, žobráka, kupca, rabína, vojaka, vyberača daní, alebo bohatého Sýrčana, aby ho nespoznali. Aj Evanjelia spomínajú, ako sa Márii Magdaléne ukázal v preoblečení za záhradníka (Jn.20.14-17) a keď ho chcela objať, varoval ju, aby to nerobila, lebo by ho tým prezradila. Nespoznali ho ani jeho učeníci na ceste do Emaus, až kým sa im sám neprejavil (Lk.24.13-31).“

„Takže myslíte, že Ježiš bol s tým plánom na svoju rehabilitáciu oboznámený a dal k tomu súhlas?“ spýtal sa Karol.

„Ano, ako by ste si inak vysvetlili tie Ježišove slová pri poslednej večeri, keď Judáša vyzval: „Čo máš urobiť, urob rýchlo (Jn.13.27),“ dodal Tibor. „V Evanjeliách boli mnohé veci zmenené, alebo doplnené, ale mnoho informácií tam bolo zachovaných verne. Judášova predstava bola asi takáto: Judáš oznámi Kaifášovi, že Ježiš je ochotný sa obhajovať pred snemom z nespravodlivého obvinenia a ak sa mu to nepodarí, mal by zasiahnuť Pilát a vyžiadať si ho od židov na prešetrenie celého prípadu. Ten s Ježišom uzavrie dohodu o nenásilí a Ježiša prepustí. Tento scenár sa aj naplnil, iba s tým rozdielom, že si Pilát neodpustil so židmi malý žart. Dal ukrižovať miesto Ježiša Nazaretského, Ježiša Barabáša – rebela, buriča a vraha, ktorý čakal v jeho väzení na rozsudok smrti.“ 

Karol s Jozefom pozorne načúvali rozprávanie Tibora a v duchu uvažovali, či sa to takto mohlo odohrať. Museli pripustiť, že toto rozprávanie malo svoju logiku. 

„Tu treba ešte povedať,“ pokračoval Tibor, „že o Ježišovom procese pred Pilátom nejestvujú žiadne vierohodné mimokresťanské zdroje, ani správy. Často citovaný „Testimonium Flavianum“ od Josepha Flavia v 18 knihe Starožitností, ktorý presne reprodukuje kresťanskú verziu, je s veľkou pravdepodobnosťou neskoršou vsuvkou a vysvetlivkou k nejasnému textu, ktorá sa častým prepisovaním dostala do základného textu. To sa stávalo často. Cirkevný historik Órigenés (185-254) tuto správu u Josepha Flavia nespomína, hoci tam jestvuje zmienka o Jánovi Krstiteľovi a apoštolovi Jakubovi. Preto sme odkázaní iba na kresťanské zdroje správ. Tie hovoria, že Pilát na Ježišovi nenašiel žiadnu vinu a chcel Ježiša prepustiť na slobodu. Pilát Ježiša nesúdil podľa židovského zákona, ale podľa zákona Ríma a vinu, ktorú Ježišovi dávali židia, bola podľa rímskeho zákona zanedbateľná. Pilátovi bolo ľahostajné, či je Ježiš dajaký predpovedaný Mesiáš, alebo nie. Ježiš mohol podľa rímskeho zákona porušiť iba verejný poriadok, keď v nádvorí chrámu rozhádzal peňazomencom peniaze a poprevracal ich stoly. Aj to mohla byť vopred naplánovaná provokácia, ktorá mala za účel podnietiť židov k činu a mohol to byť aj dôvod predvolania Ježiša pred Piláta.“ 

„To všetko je možné,“ prisvedčil Karol a spýtal sa trochu nedočkavo: „A ako to mohlo byť ďalej?“

Tibor sa pousmial a pokračoval: „Keď židovská veľrada Ježiša opätovne odsúdila k smrti, bolo potrebné, aby zasiahol Pilát. Keď si Ježiša od židov vyžiadal na prešetrenie jeho prípadu, zaujímal sa iba o to, či sa vyhlasuje za židovského kráľa, lebo to by mohla byť pre jeho zámery skutočná prekážka. Rím nepripúšťal v krajinách pod svojou správou nijakých samozvancov. Od Ježiša však počul uistenie, že sa nikto nemôže sám vyhlásiť za kráľa, že mu to musí byť dané zhora. Lebo, ak by Ježiš bol pozemským kráľom, tak by ho jeho služobníci bránili a nebol by vydaný židom. Ježiš Piláta uistil, že hovorí pravdu, lebo preto sa narodil na svet, aby vydal svedectvo o pravde. Na to sa ho Pilát cynicky spýtal známu otázku: „A čo je pravda?“ Keď však počul, že jeho kráľovstvo nie je odtiaľto, rozhodol sa Ježiša zbaviť viny. Nie snáď zo sympatie k Ježišovi, ale z jeho antisemitského postoja a odporu k židom v snahe zabezpečiť v krajine pokoj. Nemal v povahe ustupovať svojím protivníkom.“ 

„Aj to presne zodpovedá Evanjeliám,“ podotkol Karol. „A ďalej?“

Tibor pokračoval vo svojom výklade: „Podľa Harringtona sa v archívoch Strážcov chrámu našli aj isté vierohodné správy, že Pilát uzavrel s Ježišom tajnú dohodu o vzdaní sa násilia a sľúbil Ježiša prepustiť, ak bude hlásať toleranciu a šíriť pokoj.“

„Môžete nám o tých dokumentoch povedať viac?“ Spýtal sa Jožko. 

Tibor vysvetlil: „Po objavení nových dokumentov v oblasti Sinaia viedol výskumný tím bádateľov, vedúci katolíckej misie v Izraeli pán Harrington, ktorý bol aj vedúci Biblického ústavu v Mammane. Tí narazili na záznamy z archívu židovskej sekty Nature-Karta (strážcovia chrámu), ktorí už v Ježišovej dobe zabezpečovali chrám pred útokmi a zlodejmi. Neboli to len takí hocijakí strážcovia, ale to bola taká verejná, ale aj tajná polícia, ktorá strážila chrámové poklady a zabezpečovala aj iné záujmy židovských veľkňazov. Podľa všetkého práve oni zajali Ježiša na Olivovom vrchu. A v ich archívoch sa našli o tejto dohode medzi Pilátom a Ježišom určité správy. Preto argumentácia v Evanjeliách, že Kaifáš našiel proti Pilátovmu odmietavému postoju silný argument výrokom, že „nemôže byť priateľom cisára ten, kto chráni osobu, ktorá sa robí kráľom“, vyznieva veľmi nepresvedčivo. Najskôr sa Pilát vynašiel tým, že poslal žalobcov s Ježišom ku galilejskému tetrarchovi Herodesovi Antipasovi, ktorý bol tiež v tej dobe v Jeruzaléme s tým, že Ježiš je galilejského pôvodu, nech ho teda súdi on. Vedel, že ten ho odsúdiť nemohol, lebo v Galilei nežil a tak sa nemohol prehrešiť proti Galilei. Antipas si nemohol dovoliť vojsť do sporu s Rímom a proti sebe popudzovať verejnú mienku a tak ho vrátil späť k Pilátovi, že na ňom žiadnu vinu nenachádza. Pilát potom chcel Ježiša zbaviť viny a zaistiť mu bezpečie prostredníctvom amnestie. A tu sa treba pozastaviť, lebo to je kľúč k pochopeniu celého prípadu.“

„Zatiaľ som na vašom rozprávaní nenašiel nič rozporuplného,“ podotkol Karol.

„To som skutočne rád!“ s humorom a smiechom odvetil Tibor. „Ale ak dovolíte, budem pokračovať: „Pilát vedel, že jednanie s farizejmi neprinesie želaný výsledok a tak sa obrátil na dav, ktorý si farizeji priviedli so sebou, aby s ich pomocou a kriku presadili svoje. S davom mal však Pilát ako vrchný veliteľ kohorty tiež svoje skúsenosti a vedel, ako s ním jednať. Vedel, že dav nevyužíva rozum, ale jedná spontánne a impulzívne. Podľa kresťansko-židovských prameňov Pilát položil davu takúto otázku: „Koho chcete aby som vám prepustil, Ježiša, alebo Barabáša?“ Už toto je jasným dôkazom, že sa tu prejednávala nielen záležitosť Ježiša, ale aj Barabáša. Dav začal kričať tak, že prekričal dokonca aj farizejov: „Nie toho, ale Barabáša!“ A to bola vhodná príležitosť pre ďalšiu otázku k davu: „Chcete, aby bol ukrižovaný za Ježiša – Barabáš?“ Dav o ktorom je známe, že nemá rozum a ktorý pre krik registroval iba prvé dve slová „ukrižovať a Ježiš“, začal opäť spontánne skandovať: „Ukrižuj, ukrižuj.“ Prefíkaní farizeji zrejme vypozorovali chyták, ktorý na nich Pilát ušil, ale v zmätku a kriku ktorý nastal, sa už nedalo mnoho robiť. Pilát opustil pojednávanie a dal Barabáša najskôr zbičovať a obliecť do purpurového plášťa a tvár mu zakryli tŕňovou korunou, aby ho dav nespoznal. Predviedol ho davu, ukázal na neho rukou a povedal: „Ecce homo!“ (Hľa, váš človek). Nerozumný dav, ktorý sa domnieval, že vidí Ježiša, kričal: „Ukrižuj, ukrižuj!“ Preto ho potom nechal kľudne, miesto Ježiša, ukrižovať. Dav bol presvedčený, že na popravu vedú skutočného Ježiša. Vojenská eskorta nikomu nedovolila sa k Ježišovi priblížiť, poprava sa mohla sledovať iba z diaľky. Preto sa všetci domnievali, že ide skutočne o Ježiša. Aj ono prebodnutie srdca odsúdenca má svoju logickú príčinu. Nebol to iba akt milosrdenstva, aby sa odsúdenec dlho na kríži netrápil, ale opatrnosť, aby z kríža nevykričal, že on nie je ten, za koho ho pokladajú, ale iný. Preto ho kopijou prebodli hneď po ukrižovaní.“

Keď sa Tibor odmlčal, Jozef s Karolom ticho uvažovali, či v tomto rozprávaní nenájdu dajakú chybu. Keď nič nenamietali, Tibor po chvíľke pokračoval: „Kaifáš zrejme vytušil, že tu čosi nie je v poriadku, keď Pilát najskôr silne odporoval ich žalobám a potom sa zrazu rozhodol inak. Nevedel na čom je a preto po poprave poslal k Pilátovi Jozefa z Arimatie, jedného člena svojej veľrady, aby si od neho vyžiadal telo odsúdeného, aby sa mohli presvedčiť o pravde pod zámienkou, že ho chcú uložiť do hrobu. Bolo to proti rímskym zvyklostiam, ale keď si Pilát nechal od veliteľa stráže potvrdiť smrť odsúdeného, tak im to zhovievavo dovolil a v duchu sa iste radoval, aké bude ich prekvapenie, keď na kríži miesto nenávideného Ježiša uvidia svojho obľúbenca Barabáša.“ 

Po chvíľke ticha, Tibor pokračoval: „Keď Jozef z Arimatie za asistencie chrámovej stráže zistil skutočný stav veci, dal telo okamžite uložiť do hrobu na svojom pozemku a išiel to oznámiť Kaifášovi. Možno si predstaviť jeho zlosť a hanbu, že sa nechal od Piláta takto prekabátiť a zostudiť. Židia nikdy svoju hanbu a potupu verejne nepriznajú, lebo sú pyšní na svoju vychytralosť. Členovia veľrady sa opätovne zišli a na čele s Kaifášom ešte raz navštívili Piláta, aby sa pokúsili celú vec dať do poriadku. Túto návštevu nám Matúš popisuje takto: „A druhého dňa, ktorý nasleduje po dni pripravovania, zišli sa najvyšší kňazi a farizeovia k Pilátovi a povedali:„Pane, rozpamätali sme sa, že ten zvodca povedal, keď ešte žil, že po troch dňoch vstane. Rozkáž preto zabezpečiť hrob strážou do tretieho dňa, aby snáď neprišli jeho učeníci v noci a neukradli ho a povedali by ľudu, že vstal z mŕtvych. Lebo potom bude posledný blud horší, ako prvý.“ Ten im vraj povedal: „Máte stráž, iďte, strážte, ako viete!“. Potom Matúšovo Evanjelium uzatvára: „A oni odišli, zapečatili kameň a obsadili dobre hrob strážnymi.“

„Áno, aj to súhlasí,“ potvrdil Karol.

Tibor pokračoval: „Táto Matúšova správa má veľkú faktografickú hodnotu, lebo nám popisuje reakciu veľkňazov, keď sa dozvedeli pravdu o poprave. Mysleli si, že sa im ešte podarí Ježiša dodatočne odstrániť. Pilát však asi rýchlo Ježiša prepustil a odporučil mu vyhýbať sa verejnosti, aby sa ho židia opäť nemohli zmocniť. Najskôr mu poradil opustiť krajinu a odísť do Galilei, kde by mohol žiť v bezpečí. Keď Pilát na druhý deň prijal Kaifáša s celou jeho delegáciou, so skrytým výsmechom si vypočul ich námietku, že miesto Ježiša dal popraviť Barabáša. Ten im určite povedal, že davy, ktoré si židia so sebou priviedli, požadovali smrť Barabáša a nie Ježiša a zopakoval im jeho otázku davu. On predsa nemôže za to, že mu dav nesprávne rozumel a žiadal tak opak toho, čo si želali veľkňazi. Ešte aj vtedy, keď im ukazoval toho zbičovaného, ktorým bol Barabáš, požadovali jeho ukrižovanie. Prečo miesto seba nechali hovoriť dav? Teraz sa už nedá nič robiť, Barabáš je mŕtvy a Ježiš prepustený! Židia si nedovolili obviniť Piláta z úmyselného podvodu, lebo by riskovali stratu vlastnej hlavy. Neostalo im iba prehltnúť svoju urážku, ale aby sa verejnosť nedozvedela pravdu, že miesto Ježiša bol ukrižovaný Barabáš, postavili ku hrobu chrámovú stráž a pre istotu hrob aj zapečatili. V noci potom samy dali telo Barabáša odstrániť, aby nikto nespoznal, že ukrižovaný nebol Ježiš, ale Barabáš. Počítali s tým, že ak budú učeníci Ježišovo telo hľadať a nenájdu ho, budú veriť, že vstal z mŕtvych. Takže verziu Ježišovho „zmŕtvychvstania“ predložili apoštolom a obyvateľstvu zrejme samotní farizeji. Chrámovú stráž potom poučili, aby povedali, že v noci, keď spali, pre telo prišli samotní učeníci, aby ho ukryli. Nie je nič ľahšieho, ako svoju vinu zvaliť na iného. Farizeji dúfali, že sa im podarí Ježiša zlapať a dodatočne popraviť, aby nikto nič nezbadal. Veď aj tak všetci verili, že Ježiš je mŕtvy, a ak zomrie tajne o niečo neskôr, nič sa vlastne podstatného nezmení.“ 

„No, priznávam, že sa to tak skutočne mohlo odohrať,“ priznal Karol. „A má to aj svoju logiku. Je skutočne prekvapujúce, že k Pilátovi farizeji vyslali takú silnú zostavu v čase sviatkov. Ak by išlo skutočne iba o zapečatenie hrobu, aby zabránili dajakej „povere“, tak by nešiel k Pilátovi osobne Kaifáš. To tu musel jestvovať k takej návšteve omnoho závažnejší dôvod a to ešte v čase sviatkov.“

„Taktiež je pozoruhodné,“ podotkol Jozef „že Pilát, keď davu predviedol zbičovaného, o ktorom sa dav domnieval, že je to Ježiš, povedal: „Hľa, (váš) človek!“ Ak by ten zbičovaný bol skutočne Ježiš, bolo by logické, keby povedal, niečo ako: „Hľa, Ježíš, ktorý sa vydával za vášho kráľa!

„Pilát si dával pozor, aby ho židia nemohli obviniť z toho, že ich zavádzal, alebo klamal“ povedal Tibor a pokračoval: „Preto, keď ukázal na zbičovaného, povedal po pravde: „Hľa, (váš) človek!“. Človekom bol Ježiš, aj Barabáš a preto neklamal. Prepustený Ježiš sa nejaký čas ukrýval, zrejme sa tajne stretol aj so svojimi učeníkmi, ale neskôr kvôli svojmu bezpečiu zrejme odišiel do Galilei a svojim učeníkom nechal odkaz, aby zatiaľ ostali v Jeruzaleme, aby nepriviedli židovských špehov na jeho stopu. Keď sa židovskí návštevníci Jeruzalema rozchádzali do svojich domovov, vydali sa tiež na cestu za ním. Keď sa učeníci stretli so živým Ježišom, iste sa radovali a jeho „zmŕtvychvstanie“ šírili už aj z toho dôvodu, aby na Ježišovu stopu nepriviedli židovských špehov.“ 

„Musím priznať, že to do seba perfektne zapadá,“ poznamenal Jozef. 

„Ale, je tiež možné,“ povedal Karol, „že učeníci Ježiša skutočne považovali za vzkrieseného z mŕtvych, veď aj oni boli spočiatku presvedčení, že Ježiš bol ukrižovaný. O tom ukrižovaní predsa vedel celý Jeruzalém a preto, keď sa zrazu Ježiš objavil živý, nie je ťažké si to vysvetľovať ako zmŕtvychvstanie. Tým skôr, keď Ježiš dokázal vzkriesiť z mŕtvych aj Lazara.“

„Pripúšťam, že aj toto je možné, veď viera v legendy je u človeka prirodzená a silná,“ povedal Tibor a dodal: „Na učeníkov to všetko muselo pôsobiť veľmi šokujúco a v šoku je človek náchylný pripustiť aj nelogické vysvetlenia. Viera v zázraky bola v Izraeli veľmi živá, takže ľudia „zázraku zmŕtvychvstania“ mohli dať prednosť pred všednou realitou. Okrem toho asi veľmi neprotestovali proti tejto fáme, lebo im zrejme imponovala nová sláva ich učiteľa. Možno im Ježiš túto ich novú a silnú vieru ani nevyhováral, najmä keď videl, že im to dodalo novú silu a motiváciu k životu.“ 

„Veď aj dnes je Veľkonočné obdobie so slávnym zmŕtvychvstaním pre kresťanov vždy novou vzpruhou do života,“ poznamenal Jozef. 

„Ale treba sa tu spýtať, či pre túto verziu Ježišovej smrti jestvujú aj dajaké dôkazy, alebo aspoň dajaké indície“ spýtal sa sám pre seba Tibor. „Muselo by ísť o skutočne staré a vierohodné záznamy, lebo neskôr všetky spisy, najmä tie, ktoré hovorili o Ježišovej smrti, boli prepracované podľa oficiálnej žido-kresťanskej verzii Ježišovho ukrižovania a vstania z mŕtvych. Určitý náznak inej verzie môžeme vypozorovať z údajov Órigena, ktorý tvrdí, že v starých záznamoch objavil, že aj ukrižovaný Barabáš sa volal Ježiš. Podľa nich znela Pilátova otázka davu asi takto: „Koho vám mám prepustiť, Ježíša, nazývaného Barabáš, alebo Ježiša, nazývaného Mesiáš?“– Túto verziu Pilátovej otázky vraj našiel Órigenés (185-254) vo „veľmi starých“ rukopisoch. Ak by táto otázka vyznela skutočne takto, je možno si predstaviť prudkú a rozhorčenú reakciu davu, ktorá prehlušila aj farizejov. Pilát bol veľmi skúsený tribún, aby vedel, ako ovládať dav, aby od neho dostal práve to, čo sám chce. Najmä, ak tu jestvovala medzi Pilátom a židmi, aj určitá jazyková nezhoda.“ 

„Skutočne si je ťažko predstaviť Piláta, ktorý by až natoľko išiel židovským predstaviteľom v ústrety, ktorými pohŕdal a nenávidel, aby dal tak kruto odsúdiť nevinného človeka, na potupnú smrť kríža, najmä, ak bol sám presvedčený o jeho nevinne. Vieme, že ho pred tým ešte varovala aj jeho vlastná manželka Prokula, ktorá mala v noci pre Ježiša zlé sny,“ podotkol opäť Karol.

Tibor ho doplnil: „Táto okolnosť je tiež veľmi významná, aj keď Evanjeliá toto spomínajú iba okrajovo. Ale skutočnosť sa má tak, že Pilátova manželka nebola iba tak hocikto. U židov v tej dobe vládol silný patriotizmus, ale v Ríme tomu bolo inak. Ženy tam zastávali vysoké postavenie a mali veľký vplyv na imperiálnu politiku Ríma. Keď sa stal Tiberius cisárom (ktorý tiež vládol spoločne so svojou matkou Liviou), veľmi zmiernil predpisy koloniálnej správy v provinciách a tak zveril správu Judska do rúk nielen Pilátovi, ale spoločne aj jeho manželke. Vládli tam teda spolu, čo sa prejavilo aj na Pilátovom titulovaní. Neužíval podľa tradície titul „procurator“, ale sa označoval za prefekta, alebo hegemóna. Neskôr mu bol od Seinusa daný za zásluhy čestný titul „Amicus Caesaris“ čo je „Priateľ cisára“. Ak teda Pilát na Ježišovi „nenašiel žiadnu vinu“ a jeho manželka, ako spolusprávkyňa ho vyzvala, aby s Ježišom „nič nemal, pre jej zlé sny“, nebolo v Judsku tej moci, ktorá by ho donútila Ježiša odsúdiť na smrť kríža.“

„V tejto súvislosti je zaujímavé,“ podotkol Karol, „že aj Korán popiera Ježišovo ukrižovanie, aj keď iné, málo pravdepodobné súvislosti, z Evangelia preberá. Tak napr. súra 4, verš 157 doslovne hovorí: „(Židia vravia)Veru zabili sme Mesiáša Ježiša, syna Marie, posla Božieho! Ale nie, oni ho nezabili ani neukrižovali, iba sa im to tak zdalo (javilo).“

„Z akých prameňov čerpal Korán svoje poznatky?“ Spýtal sa Jožko.

Karol vysvetlil: „Podľa moslimskej viery ich zjavil archanjel Gabriel Mohamedovi, ktorý žil niekedy v rokoch 570 až 632. Ale oficiálne kánonické vydanie Koránu je až z rokov 651 – 656. Ale mohli čerpať aj z pôvodných židovských prameňov Talmudu, ktorý bol spísaný v rokoch 200 pr. Kr. až 500 po Kr. No a tam sa nikde nespomína účasť Ríma na smrti Ježiša. Naopak, všetky židovské zdroje vyslovujú potešenie nad tým, že nesú zodpovednosť za Ježišovu smrť.“ 

Tibor Karola doplnil: „V tejto súvislosti je tiež veľmi zaujímavý apokryfný text „Zjavenie Petrovo“, ktorý je súčasťou siedmeho kódexu zbierky z Nag Hammádí. Originál zrejme pochádza niekedy z konca 2. alebo začiatku 3. storočia, a v texte sa hovorí o vízii apoštola Petra o zdanlivej smrti Ježiša na kríži, ktoré mu zjavil samotný Ježiš. Tiež predpovedá vznik falošnej cirkvi, ktorú budú riadiť biskupi a kňazi a budú sa odvolávať na Ježišovo meno (16). V 20 verši sa hovorí: „Keď to dopovedal, videl som, ako ho zdanlivo zadržali. Povedal som: „Čo to vidím Pane? Si to ty, ktorého zajali…? Ale, kto je ten, ktorý sa raduje a smeje vedľa dreva (kríža)? Či snáď iného pribíjajú na nohách a rukách?“ V 24 verši sa hovorí: „Ten, ktorého ukrižovali je prvorodený a príbytok démonov a kamenná nádoba v ktorej prebývajú.“ Celý text je o tom, že neukrižovali Ježiša, ale iného človeka plného zlých duchov. Tiež sa tu spomína iný človek, ktorý stál u kríža a radoval sa, že nekrižujú Ježiša, hoci sa ľudia domnievajú, že je to on. Podľa evanjelia bol prítomný ukrižovaniu iba jediný z učeníkov, Ján. A on jediný zrejme aj spoznal, že na kríži nie je Ježiš, ale (Ježiš) Barabáš. Preto tá jeho radosť.“ 

„Ale v tomto texte je to vykladané tak, že ukrižovali iba telo Ježiša, ale jeho duša je tá, ktorá stála u kríža a sa smeje, lebo jej to nijako neublížilo,“ povedal Karol.

„To sa mi zdá byť veľmi detinský výklad,“ povedal Tibor a pokračoval: „Áno, zmysel je ten, ale z textu je možno vyvodiť aj niečo iné. Tento text je esoterický a mal svoj skrytý význam. V dobe, keď prenasledovali prvotnú gnostickú cirkev a vraždili jej vyznávačov, bola namieste opatrnosť. V texte sa tiež hovorí o tom, že pravda bude zjavená tým, ktorí sú zo života, ale ostatní ostanú slepí (5,6). Aj ono ukrižovanie sa podľa týchto prameňoch „Strážcov chrámu“ malo konať inde. Harrington vraj zistil, že k tomu malo dôjsť asi 800 metrov ďalej za bazilikou, ktorá sa dvíha na úpätí Garebského kopca.“ 

„To sú veľmi zaujímavé veci,“ povedal Jožko a spýtal sa: „Ešte by ma zaujímalo, aké mal v tej dobe v Judsku postavenie Kaifáš, ako veľkňaz. Kto ho do jeho úradu menoval?“ 

„Všetci veľkňazi boli menovaní Rímom“ povedal Tibor a vysvetlil: „Jozef Kaifáš bol v úrade od roku 18 do 37, čo je dlhá doba. Toto svoje postavenie si udržal tak dlho preto, lebo bol zaťom Annáša a bol verný Rímu a poskytoval svojej vrchnosti za svoj úrad bohaté poplatky. Keď sa Tiberius stal Rímskym cisárom (14-37 n.l.) dostal sa do popredia veliteľ cisárskej gardy Seianus, známy ako zarytý antisemita. Ten poslal do Jeruzalema nového rímskeho prokurátora Valeria Gratusa, ktorý zosadil po 9 ročnom pôsobení veľkňaza Annáša a každým rokom bol menovaný nový veľkňaz, ktorý za tento úrad poskytol Rímu najviac peňazí. Spočiatku to boli jeho synovia a napokon aj zať Kaifáš. Z toho vyplýva, že si nemohol dovoliť voči Pilátovi také vystupovanie, ako sa často naznačuje v Evanjeliách. Pilát však, aby sa vyhol zákernostiam Annáša s Kaifášom a predišiel obvineniu u Ríma z ohrozovania cisárskej vlády v Izraeli, poslal cisárovi Tiberiovi o Ježišovom procese správu, ktorá sa však nedochovala. Na tieto „Pilátove aktá“ sa však odvoláva aj Justin vo svojej Apológii, ktorú poslal cisárovi Antoniovi Piovi (136-161). Prečo by to Pilát robil, keby splnil Kaifášovú žiadosť a Ježiša dal popraviť? To by sa predsa nemusel obávať židovského udavačstva a intríg.“

„A čo je známe o tých Pilátových aktách?“ spýtal sa zvedavo Jozef. „Vraj takýto Pilátov dopis cisárovi jestvuje v origináli vo Vatikánskej knižnici a jedna jeho kópia je dokonca aj v knižnici kongresu vo Washingtone.“ 

„Predpokladám, že tento Pilátov dopis bude podvrhom,“ povedal Tibor. „Jeden údajný text „Pilátových ákt“ sa našiel aj v apokryfnom Nikodémovom evanjeliu, ale nemá veľkú dokumentačnú cenu, lebo nevznikol pred 4 storočím n.l. Ale, sú tam určité náznaky, ktoré nám tiež môžu mnoho vecí napovedať. Napr. snahu židovskej veľrady získať čo najviac informácii o Ježišových učeníkoch v Galilei. Využívali na to hlavne Nikodéma a Jozefa z Arimatie, ktorí mali už dávnejšie na učeníkov kontakt a požívali ich dôveru. Je možné predpokladať, že sa im podarilo Ježiša vypátrať a dopraviť ho do Jeruzaléma, kde ho už židia mohli popraviť mečom, aby mali istotu, že už nijako nevstane „z mŕtvych“. Do pátrania po Ježišovi v Galilei mohli zapojiť aj Herodesa Antipa, ktorý mal ako tetrarcha Galileu pod svojou správou. Aj on sa mohol právom obávať Ježišovho „rebelantstva.“

„Zaujímavé je,“ podotkol Karol, „že ani Pavol nikde nespomína Ježišov prázdny hrob, ako by táto legenda vznikla až oveľa neskôr. A o Ježišovom zjavení sa zhodne píše iba u Matúša (26,32 a 28,7 a 16) a Marka (14,28 a 16,7) pričom ide iba o zjavenie v Galilei. Iba Lukáš hovorí o zjavení v Jeruzaléme a jeho blízkom okolí.“

„Ak by tomu bolo tak, kde potom mohol byť skutočný hrob Ježiša?“ spýtal sa Jozef. 

„Otázku Ježišovho skutočného hrobu si môžu klásť iba nekresťania, lebo každý kresťan verí, že Ježiš bol vzatý do neba aj s telom a tak žiadny hrob nikto ani nehľadá. To by bolo potvrdením jeho neviery. Archeológovia však našli v Betfage (čo je miesto, kde Ježiš nasadol na osliatko, aby sa vydal do Jeruzaléma a ktoré sa nachádza tesne za obvodom posvätného Jeruzaléma, kde mohli byť pochovávaní popravení zločinci), hroby z obdobia od 2 stor. pr. Kr. až do 8 stor. n.l). Našli sa tam mnohé symboly židokresťanov a tiež aj pozostatky kostola, ktorý tam postavili križiaci. Archeológov zaujal najmä jeden hrob s okrúhlym kameňom vyzdobeným množstvom symbolov od raja, vykúpenia a ticícročnej ríše, až po symbol (monogram) mena Ježiša Krista na samotnom konci. Je to tzv. Konštantínovský kríž tvorený zo štyroch lúčov hviezdy v tvare kríža, pričom k hornému lúču je ešte pridaný grécky znak „ró“ v tvare písmena „P“, čo je tajné znamenie Ježiša, ako „Syna prisľúbenia“. Hviezda sa vzťahuje k Bileámovmu proroctvu „Vyjde hviezda z Jákoba“ (Nu 24,17). Grécke písmeno „ró“ má v kabale číselnú hodnotu 100 a vzťahuje sa na Abraháma, ktorý vo vysokom veku dostal tiež „Syna prisľúbenia.“ Neskôr sa už spomínané štyri lúče tejto hviezdy vysvetľovali ako „chí“, čím sa vytvorilo známe „chí-ró“, čo sú počiatočné písmená – Christos.“

Obaja poslucháči mlčali a tak Tibor pokračoval: „Kresťanské Evanjeliá nám celkove presne zachovali všetky udalosti, ktoré sa udiali v súvislosti s Ježišovým pôsobením a životom, iba ich vysvetľujú odlišným spôsobom, takým, ktorý dráždi ľudskú predstavivosť a podporuje mýtické interpretácie. Taktiež sa hodili aj rímskemu cisárovi Konštantínovi, nazývanému „Veľký“, k vybudovaniu takej štátnej cirkvi, ktorý bude upevňovať moc panovníckych dynastií a na strane ľudu zdôvodňovať ich obete. Veď ak Ježiš bol obetovaný svojím Bohom Otcom na potupnú smrť kríža, (ako v príbehu o Abrahámovi a Izákovi), tak aj obete jeho politickej moci, či už vo vojnách, alebo na daniach, sú opodstatnené, potrebné a normálne, či nie?“

„A našli sa v tom hrobe aj dajaké telesné pozostatky?“ spýtal sa zvedavo Jozef.

„To neviem, človek nestačí všetko študovať do podrobností“ povedal Tibor a dodal: „Ale všetky okolnosti tohto nálezu poukazujú na to, že by to mohol byť skutočný hrob Ježiša. Okrem toho Jeruzalém a jeho okolie bolo natoľko rozkopávané, že je veľmi nepravdepodobné, aby sa našlo niečo neporušené. Možno tam nájsť už iba skromné archeologické fragmenty.“ 

Neskôr, keď sa Jozef na chvíľu vzdialil, povedal Karol Tiborovi: „Zvážili ste, ako bude táto skutočnosť vplývať na duchovný rozvoj Jozefa? Veď, ak Ježišovo „zmŕtvychvstanie“ bolo iba zdanlivé a nie skutočné, ako sa domnievajú veriaci, môže to vyvolať stratu ich viery nadobro. Máte pre túto verziu Ježišovej smrti skutočne dostatočné a hodnoverné podklady?“

„Viete priateľ môj, aj pre mňa samotného nebolo jednoduché prijať a osvojiť si túto verziu Ježišovej smrti“ povedal Tibor a pokračoval: „Veľmi dobre si uvedomujem, aký dôsledok by malo, keby veriaci boli nútení prehodnotiť svoju vieru podľa tejto verzie Ježišovej smrti. Ale rovnako nedobré sa mi vidí, keď sa ich viera neopiera o pravdu, ale o nepodložené mystifikácie. Aj tak však nechcem tieto poznatky nijako zverejňovať, ale s nimi budem narábať, ako s inými esoterickými naukami. Ale, teraz ku mne samotnému. Ja som sa k týmto záverom dopracoval na základe iného, povedal by som vyššieho poznania. Ja som tú Ježišovu smrť mečom videl svojím duševným zrakom tak, ako teraz vidím vás. Videl som skutočne všetky detaily, ako k tej poprave Ježiša došlo. Sám dobre viete, že všetky skutočnosti ľudských životov sú naveky nezmazateľne zaznamenané v tom, čo sa nazýva ako kozmická pamäť, alebo tiež „akaša“, alebo odbornejšie „morfické pole.“ Ak sa dostatočne skoncentrujete na dajakú osobu, hoci aj z dávnej minulosti, môžete s ňou nadviazať duševný kontakt a vidieť, ako vo filme, celý jeho život, najmä tie udalosti jeho života, ktoré sú emocionálne priam nabité. A to sa stalo aj mne. Úprimne som si želal, ako mnoho iných mystikov, vidieť Ježiša a napokon sa mi to aj podarilo.“

„To je úžasné!“ povedal Karol a spýtal sa: „Bolo to niečo podobné, ako to videnie Šavla?“

„Nie, bolo to niečo celkom iné,“ povedal Tibor. „To, čo som videl, ma veľmi prekvapilo, a priam šokovalo, lebo to nijako neodpovedalo tomu, čo som od vízie Ježiša očakával. A preto som nanovo skúmal všetky správy o Ježišovom živote a smrti, aby som sa dopátral skutočnej pravdy. A tá pravda je taká, ako som vám ju teraz predložil.“

„A kde bol potom Ježiš sťatý, keď ste to videl?“ spýtal sa Karol.

„Videl som, ako ho viedli takou chodbou z drevených kolov a dosiek, čo pripomínalo dajaké kasárne, alebo možno aj väzenie. Viedli ho medzi sebou asi piati, alebo šiesti muži oblečení boli tak, ako sa zobrazujú vtedajší vojaci, alebo ozbrojenci. Boli to brutálny a bezcitní sluhovia, pripravení vykonať každý rozkaz. Keď zrazu prišli na určité miesto, Ježiša prudko strhli k zemi, pritlačili mu hlavu na drevenú kladu a jeden z nich zdvihol niečo ako veľký meč a jedným švihom mu uťal hlavu. Bol to hrozný pohľad! Hlavu potom za vlasy jeden z nich zodvihol a ukázal ju ostatným. To, čo som videl, ma natoľko pobúrilo, že som z vízie vystúpil. Pozoroval som to akoby zo vzdialenosti 3-4 metrov. Celý výjav mi trochu zakrývali ostatní vazali. Bolo tam aj šero, ale bol tam dostatok svetla na to, aby som videl aj podrobnosti.“

„Ale toto by sme nášmu Jožkovi asi nemali hovoriť,“ povedal Karol. „Nech si sám vyberie, čomu chce veriť.“ 

Keď sa Jozef vrátil, rozhovor pokračoval na predošlú tému. Svoju otázku položil Karol: „Ak prijmeme túto verziu Ježišovej smrti a tiež aj to, že jeho učeníci o pravde mohli vedieť a prijmeme aj to, že Ježiša pochovali v Betánii, kde sa našiel už spomínaný „Konštantínovský kríž“, prečo potom na jeho hrob dali znamenie kríža?“

„To je správna otázka!“ povedal Tibor a dodal: – „Aj ja som si ju položil. Vec sa má tak, že v starej židokresťanskej symbolike tento znak nepredstavuje kríž ako nástroj smrti na kríži, ale štyri lúče hviezdy, ktorá je starým symbolom židovstva ako „Dávidova hviezda“. To pomenovanie „Konštantínovský kríž“ sa na túto symboliku zaviedol v cirkvi až neskôr.“

„Zrejme jestvuje viac rozporov v učení židovstva od kresťanskej tradície a to môže byť tiež dôvod, prečo židia dodnes odmietajú priznať Ježišovi aj identitu Mesiáša,“ podotkol Jozef.

„Môže tomu tak byť,“ povedal Tibor a dodal: „Vatikánske archívy zrejme skrývajú viac podrobností o týchto skutočnostiach, ale je pochopiteľné, že sa nikdy nedostanú na verejnosť. Z rovnakého dôvodu mlčia aj židia. Zverejnenie pravdy by ich nepríjemne skompromitovalo. Židov nenávidia vo všetkých národov už len za ich prisluhovanie k Ježišovej smrti, ako to podáva kresťanská tradícia a ťažko domyslieť, ako by ich nenávideli a prenasledovali, keby sa vedelo, že samy vlastne Ježiša tajne popravili mečom. Nikto nechce riskovať stratu kultúrnej a politickej stability sveta. Na doterajších náboženských a kultúrnych tradíciach je postavený celý základ tej našej západnej civilizácie.“

„To je pravda, že stabilita tohto sveta má veľmi krehké základy,“ dodal aj Karol. „Nikto si neželá podrobovať ich skúške pravdy.“

„Mám také tušenie, že historici celkom nezatajili túto Ježišovu popravu mečom pred budúcim pokolením, iba ju prisúdili inému človekovi – Jánovi Krstiteľovi,“ povedal váhavo Tibor a dodal: „Celá tá historka o Salome je jasný výmysel a nezmysel. Čo, ak v tejto poprave Jána je ukrytá narážka na skutočnú popravu Ježiša? Historici aj tak tieto dve osoby, Jána a Ježiša často významovo spájali, lebo mali mnoho spoločného.“

„Uvažujem, čo by k tomu asi povedal Ježiš, ktorý si tak veľmi cenil pravdu,“ povedal zamyslene Jožko a sám pre seba sa spýtal: „Ak kresťanstvo vyznáva ukrižovaného Krista, kto ho potom vlastne ukrižoval?“

„Správna otázka,“ zvolal Karol. „Rimania Ježiša ukrižovali iba zdanlivo a židia ho iba odsúdili a neskôr popravili mečom. No a kresťania, tí ukrižovali fikciu Ježíša, teda Krista, aby prostredníctvom neho dosiahli u Boha spásu. Všetci teda mali záujem na tom, aby Ježíš – ako „Cesta, Pravda a Život“ odišiel z tohto sveta.“ 

„Zdá sa,“ povedal Tibor, „že Boh splnil očakávania všetkých. Ježíš nebol ukrižovaný, ako si žiadal Od Boha v záhrade, židia sa zbavili svojho odporcu Ježiša, Pilát vyriešil na čas svoj problém so židovskou rebéliou a chudoba dostala svojho vzkrieseného Ježiša, ktorý sa podľa nich obetoval z lásky k ním, aby za nich u Otca orodoval a priniesol im ich vykúpenie z hriechov. Všetci dosiahli svoje. Nie je to úžasné?“ 

„A k akej verzii Ježišovej smrti sa priklonil ten pán Harrington? Ako on vysvetľuje tieto okolnosti Ježišovho procesu?“ – spýtal sa Karol.

„On sa vynašiel tým, že vymyslel ďalšiu verziu Ježišovej smrti,“ povedal Tibor. „Podľa neho bol Barabáš, Ježišovým bratom alebo dokonca dvojčaťom a aby ho zachránil pred popravou, ponúkol Ježíš Pilátovi svoj vlastný život výmenou za jeho život. Tejto verzii však odporuje mnoho iných faktov, najmä to bičovanie. Prečo by ho Pilát nechával bičovať? To nedáva zmysel. Jediným zmyslom onoho bičovania bola snaha zakryť pravú identitu ukrižovaného.“

„Ak by sa tieto veci dostali na verejnosť, malo by to veľmi závažné dôsledky pre katolícku cirkev a veriacich,“ povedal váhavo Jožko.

„To som si aj ja myslel, ale potom som si uvedomil, aký tuhý život majú legendy,“ povedal s miernym humorom v hlase Tibor a dodal: „Ježišovým učeníkom musela byť táto skutočnosť zrejmá, ale ľuďom sa predstava Ježišovej popravy na kríži a následného zmŕtvychvstania videla byť omnoho prijateľnejšia a milšia, ako realita. Veď už za jeho života sa o ňom šírili chýry o jeho nadprirodzených schopnostiach. V Ježišovej skupine bolo mnoho žien, ktoré sa starali o to, aby bol vo verejnosti prijímaný ako Mesiáš a Boží syn. A ženy sú od narodenia veľmi poverčivé.“ 

„Povedzte mi,“ obrátil sa na Tibora Jozef, „ako sa pozeráte na kresťanské cirkvi, keď si myslíte, že v zásadnej otázke ich vierouky neučia pravdu? Považujete ich aj naďalej za opodstatnené?“

Tibor sa usmial, ale potom už vážne povedal: „Kresťanské cirkvi majú vo svete svoje nezastupiteľné poslanie. Ak by dnes táto cirkev nejestvovala, musela by sa opätovne vytvoriť. Ona presne zodpovedá požiadavkám mnohých jej veriacich a taktiež má svoje morálne opodstatnenie, aj keď sa v mnohých veciach odchyľuje od pravdy. Ale to neznamená, že sa má v spoločnosti o pravde mlčať. Každý, kto pravdu miluje a túži po nej, má mať k pravde voľný prístup. S cirkvou je to ako s hriešnikom, ktorý pod vplyvom zlého ducha páchal hriechy. Ale, keď sa mu dostalo milosti Ducha sv. sa obrátil a konal už skutky milosrdenstva. Či máme tohto človeka zatracovať, že bol niekedy v minulosti iný?“

„Tak, to sa mi páči,“ odpovedal spokojne Jozef.

Priatelia sa rozhodli, že sa na túto tému pokúsia viesť budúcu polemiku v centre. Príležitosť k tomu sa im čoskoro naskytla.

* * *

 

Leonard Degon
 

Poslední články autora:


hodnocení: 1.9
hlasů: 11
Print Friendly, PDF & Email

Magazín Gnosis - Hledání Světla a Moudrosti, příspěvky čtenářů - provozovatel: Libor Kukliš, 2004 - 2024

Máte-li zájem o publikování svého článku, pište na e-mail info@gnosis.cz.

Tento web používá jen nezbytně nutná cookies, která jsou zákonem povolena bez odsouhlasení.

Odkazy:

Slunovrat Agentura BYTÍ Bylinkové království PERSONÁLNÍ BIODYNAMIKA AOD - průvodce transformací Rahunta Česká Konference