V dávnych časoch, keď ešte na zemi žili skutoční umelci a tiež aj ľudia s čistým srdcom, žil jeden takýto umelec, ktorý maľoval čohokoľvek, čo ho napadlo, len aby mohol svoje obrazy za pár grošov predať, lebo z tohto skromného príjmu musel uživiť svoju rodinu. No a v tej krajine žil a vládol mocný a bohatý kráľ. Tento chudobný maliar, keď mu práve obchody dobre nešli a nemal nič na práci, sníval o tom, ako dobre by mu bolo, keby nebol odkázaný na tých bohatých a mohol maľovať čo on sám chce. Sníval o nebeskej kráse, spravodlivosti a dokonalosti, ktorá sa tam iste nachádza. Raz, keď takto s prázdnym žalúdkom usínal, sa mu prisnil krásny sen.
Snívalo sa mu, že sa mu zjavil anjel, ktorý mu povedal: „Priateľu, Bohu sa zaľúbila tvoja skromnosť a pokora, a preto ma poslal, aby som ťa zaviedol do neba, ktoré tak túžiš vidieť.“ A zobral ho za ruku a vzniesol sa s ním do nebeských výšin, kde je krása nevypovedateľná a dobrota nekonečná. Tam sa mohol dosýta vynadívať a okúsiť slastný, nebeský život. Maliar bol od šťastia celý bez seba a chcel tam naveky zostať. Ale anjel mu povedal, že sa musí vrátiť a zavŕšiť svoj život na zemi.
Ten maliar sa teda vrátil na zem a pokorne znášal biedu a chudobu tohto sveta, ale mal pred očami stále tú nebeskú krásu, ktorú videl a spoznal tam hore u Boha. Niektorým priateľom vyrozprával, čo vo svojom sne videl a aká nepredstaviteľná krása to bola. Tí iba nedôverčivo krútili hlavami a hovorili: „Ak skutočne jestvuje taká krása, ako hovoríš, prečo ju nenamaľuješ, aby sme ju videli aj my?“ Maliar iba krčil plecami, že to sa nedá, že takú krásu nedokáže namaľovať žiadny maliar na svete. Ale potom tajne, aby ho nikto nevidel, predsa to len skúsil. Na svojom obraze popri svojej robote pracoval celých 30 rokov a keď bol s ním hotový a ukázal ho ľuďom. Všetci užasli!
Zvesť o majstrovskom obraze sa rýchlo rozniesla po celej krajine a ľudia si ho prichádzali pozrieť z ďaleka, lebo takú krásu ešte nikto nikdy nevidel. Ľudia si obraz tak ctili, že sa pri ňom aj modlievali, lebo ako hovorili, je im pri ňom veľmi dobre a cítia sa ako v nebi.
Keď sa o tom slávnom obraze dopočul kráľ, tiež zatúžil ho vidieť. Sadol do svojho koča a s celým kráľovským sprievodom sa objavil v maliarovom chudobnom dome. Obraz ho natoľko očaril, že sa ho rozhodol kúpiť a umiestniť do svojho kráľovského paláca, ako vzácny skvost. Maliarovi dal za neho toľko peňazí, že už nemusel nikdy pracovať. Ale ľudom sa to nepáčilo, lebo stratili možnosť obraz vidieť. Ale čo robiť, kto sa opováži vzdorovať kráľovej vôli?
Kráľ obraz osadil do zlatého rámu, čím podľa neho ešte viac získal na kráse. Ukazoval ho pri vzácnych príležitostiach svojim hosťom a všetci mu ho veľmi závideli. Obraz získal veľkú slávu a preto raz kráľovná povedala svojmu mužovi: „Máme slávny obraz, ale našej sláve to neprospieva. Ľudia sa klaňajú obrazu, ale mali by sa klaňať nám. Či kráľ nepredstavuje vo svete všetku moc a slávu? Mal by si na ten obraz domaľovať svoj portrét a potom by sa všetka sláva obrazu preniesla aj na kráľovskú rodinu.“ Kráľ dlho neváhal a povolal si najlepších maliarov, aby na ňom domaľovali jeho portrét aj s kráľovnou. Kráľ sa domnieval, že teraz bude obraz popri nebeskej sláve vyjadrovať aj jeho kráľovskú slávu. Bude to krása nebeská, ale aj pozemská.
Návštevníci obraz aj naďalej chválili, lebo sa neopovážili kráľovi povedať svoju mienku. Ale súkromne ho hanili, že kráľ pôvodnú a čistú krásu nebies poškvrnil svojím nečistým vzhľadom. Kráľ preto dal do obrazu primaľovať aj iné cennosti a osadil ho vzácnymi kameňmi. Ale sláva obrazu čoraz viac hasla, lebo obraz už nepredstavoval čistú nebeskú krásu, ale skôr pominuteľnú slávu a panovačnú pýchu pozemských vládcov.
Po kráľovej smrti jeho nástupca, na svojho predchodcu, ako to už u ľudí býva zvykom, začal žiarliť a na slávnom obraze dal premaľovať obraz kráľa na svoj vlastný portrét. A nebeskú krásu tiež „vylepšil“ podľa svojho vkusu. Ale ľudia už obraz natoľko nechválili. Znechutený kráľ sa preto rozhodol obraz vrátiť jeho pôvodnému majiteľovi, ale už bez zlatého rámu. Maliar medzitým už tiež zomrel a preto ho prevzali jeho deti. Ale návštevníci už obraz nechodili tak pozerať ako predtým a tiež sa pri ňom už ako predtým nemodlili. Stratilo sa jeho pôvodné čaro. Po čase sa pozostalí rozhodli obraz reštaurovať do pôvodnej podoby. Postavy kráľov odstránili, ale už nikto nedokázal do obrazu vtlačiť tú krásu, ktorú tam s láskou a vďakou vložil pôvodný umelec. Na obraz ostala iba spomienka, ktorú tí starí rozprávali svojim deťom ako rozprávku. Deti potom mohli už iba snívať svoj sen o dokonalej nebeskej kráse, ale už ju nikto nemohol vidieť na vlastné oči, ako tomu bolo v minulosti.
Leonard Degon
