Nie, v tejto svojej úvahe sa nechcem zaoberať spoločenskými, alebo politickými pomermi vo svete, ale otázkou, či je tento svet, ktorý zmyslami vnímame ako realitu, skutočnou realitou, alebo je to iba ilúzia reality?
Táto otázka sa mnohým môže zdať absurdná, lebo si povedia: „Moje zmysly neklamú a tak, čo pozorujem, musí byť reálne!“
Áno, ale veda nám bohužiaľ hovorí niečo celkom iné! Hovorí nám, že svet farieb, ktorý nás tak fascinuje, je iba v našich predstavách, ale skutočnosť je celkom odlišná. Farby vnímame iba zásluhou slnečného svetla a jeho spektra, keď určité látky spektrum odrážajú a iné opäť pohlcujú. Večer, keď slnko zájde, farby sa stratia a svet vidíme šero, teda čiernobielo. Okrem toho, človek vníma iba časť tohto svetelného spektra a tak iný živočích vidí svet inak, ako my.
To isté môžeme povedať o našom sluchu. Človek tiež vníma iba malé spektrum elektromagnetického vlnenia, ktoré obklopuje našu planétu a ostatné pre nás ostáva nepočuteľné. Dokážeme ich merať elektrickými prístrojmi, ale ľudské ucho ich vôbec neregistruje. A to isté možno povedať aj o našich ďalších zmyslových orgánoch – čuchu a chuti. To, čo vnímame sa tvorí iba v našom mozgu, ako ilúzia chuti a vône.
A čo povedať o našom hmate? Ten nás predsa nemôže klamať, nie? Ak niečo držím v ruke, tak to môže byť iba niečo pevné a teda aj reálne! Takto uvažovali ľudia do vtedy, kým veda nezačala skúmať podstatu hmoty. Pomocou dômyselných zväčšovacích prístrojov nazerali do vnútra hmoty, aby objavili jej základné stavebné časti, ale objavili iba molekuly, atómové prvky, elementárne častice a ďalšie ich zložky, ako určité zhluky (kvantá) energie, ale neobjavili nič pevné, čo by sa mohlo označiť za základný stavebný prvok nášho vesmíru. Všetko vôkol nás sú iba určité energetické polia niečoho, čo vôbec nedokážeme ani len popísať, tobôž nie definovať.
No povedzte, nie je to šokujúce? Svet, o ktorom sa domnievame, že je celkom reálny, je zrazu celkom iný. Všetko je iba naša ilúzia, ktorú sme si vytvorili pomocou zmyslových orgánov v našom mozgu a s týmito ilúziami potom aj narábame a manipulujeme, ako by to bola realita. Preto niektorí tieto naše ilúzie reality nazývajú „matrix“, ale u starých indov sa zaužíval pojem „mája“. Má to byť dajaká clona, ktorá zakrýva naše vnímanie skutočnej reality, ktorá sa môže prejaviť vtedy, keď utlmíme všetky naše zmysly a mozgové vzruchy.
Výskumné pracoviská NASA takéto stavy skutočne aj skúmali, keď pokusnú osobu ponorili do vody, aby vyvolali beztiažový stav a zakryli jej oči a uši, aby nebola rušená vonkajším prostredím. Takýto človek prestal vnímať čas a priestor a po chvíli sa dostavili halucinácie niečoho, čo sa nedalo ani popísať a potom sa dostavili vízie iných svetov a inej reality. Takéto veci popisovali aj ľudia, ktorý sa na kratší čas dostali do stavu klinickej smrti a potom boli opäť privedení k životu.
Všetky tieto poznatky a pokusy nás vedú k presvedčeniu, že žijeme vo svete, kde realita a ilúzia nemajú pevné ohraničenia, ale sa vzájomne prelínajú a možno aj ovplyvňujú. Ak základnou vlastnosťou každej hmoty je pohyb, ako to pozorujeme u atómov a elementárnych časticiach, tak musíme pripustiť aj to, že ten pohyb a premena je charakteristická v celom viditeľnom, ale aj neviditeľnom svete. Dnes už veda hovorí o neviditeľnej hmote a energii, ktoré tvoria prevažnú časť reálneho sveta a pripúšťajú dokonca aj iné podobné a paralelné svety, ako je tento náš pozorovateľný.
Tak, ako je pre nás doposiaľ záhadou vesmír, tak je ešte väčšou záhadou samotný náš život. Je to paradox, že máme a užívame život o ktorom nevieme takmer nič konkrétneho povedať. Iba to, že dokáže stravou meniť matériu na organické telá, ktoré nám slúžia k tomu, aby sme v tomto materiálnom prostredí dokázali existovať a svet patrične vylepšovať. Áno, takto si mnohí z nás vykladajú zmysel nášho života. Príroda sa tomuto nášmu snaženiu bráni ako len vie, ale my si dokážeme presadiť svoje! A dokázali by sme ešte viac! Dokázali by sme svoj svet aj celkom zničiť a všetok život z neho aj likvidovať. Našťastie nám v tom bráni vrodený strach a pud sebazáchovy.
Ale vráťme sa k našej záhadnej identite. Kto sme? Odkiaľ pochádzame a kam spejeme? Kto pozná pravdu? V dávnej minulosti starí gréci nemali čo robiť a tak špekulovali o takýchto otázkach. Dnes sa už ľudia venujú iným zábavám a tak si na tom priveľmi nelámu hlavu. Žijeme len raz a po smrti všetko končí – tak načo o tom uvažovať?! Treba si uchmatnúť, čo sa len dá a žiť naplno jedlom, sexom a inými pôžitkami! Takto uvažuje prevažná väčšina ľudí.
Starý čínsky filozof Čuang ć (380-320 pr.Kr.) tiež uvažoval nad otázkou „kto sme?“ a napísal: „Raz sa mi snívalo že som motýľ, ktorý si poletuje sem tam a ktorý nič nevie o Čuangovi, lebo je motýľ. Potom som sa zobudil a bol tu opäť Čuang-ć, ako ja samotný. Teraz neviem, sníval Čuang-ć, že je motýľom, alebo sníva motýľ, že je Čuangom?“
Autor nám tu na príklade sna poukazuje na existenciu zmenených stavov vedomia, ktoré vo svojich prácach rozoberá súčasný psychoanalytik a zakladateľ transpersonálnej psychológie Stanislav Gróf. Ten vo svojich dielach takéto zmenené stavy vedomia nielenže potvrdzuje, ale ich dokáže aj navodzovať. Okrem toho sa prikláňa k názorom Heinz von Foerstera a Ruperta Sheldrakeho že ľudská pamäť je nezávislá na hmote a zachováva si svoje danosti v „morfickom“, alebo „morfogenetickom poli“, ktoré poznali už východní bádatelia pod pojmom „akaša“. Je zaujímavé, že existenciu takéhoto poľa vo svojich hypnologických experimentoch potvrdil aj Břetislav Kafka, ktorý ich popísal vo svojej knihe „Nové základy experimentálnej psychológie“ a nazval ho svojsky „protonácia“.
Kafka tiež robil na svojich médiách pokusy so zmeneným stavom vedomia a v štvrtom stupni hypnotického spánku dosahoval s médiom také jasnovidné a inak nadprirodzené schopnosti, že to vzbudzovalo u pozorovateľov priam úžas. Ľudská duša uvoľnená od všetkých väzieb ľudskej telesnosti dokázala cestovať priestorom, vyhľadávať stratené osoby aj keď boli vzdialené tisícky kilometrov, rozprávať cudzími jazykmi, majstrovsky ovládať hocijaké hudobné nástroje, vidieť do budúcnosti, poznať myšlienky ľudí a ešte mnoho iných vecí, ktoré tu nemožno rozvádzať. Človek všetky tieto tajomné schopnosti má v sebe, ale nakoľko ich nijako nerozvíja, sú utlmené a prejavia sa iba spontánne, ako dajaký talent na jazyky, hudbu, vedu, matematiku, alebo iné schopnosti.
Stanislav Gróf však išiel vo svojom skúmaní ešte ďalej a objavil spätosť duše so všetkým životom, ale aj vesmírom a nazval ju „holotropným stavom vedomia“. Ľudská duša nie je vo svete izolovanou identitou, ale tvorí organickú súčasť všetkého života a sveta. Každý človek má teda svoj podiel na celkovej úrovni a stave celého ľudstva, ale aj vesmíru. To by nás malo naplniť pocitom radosti, ale aj zodpovednosti za celkový stav ľudstva, lebo tak, ako ja sám môžem čerpať z tohto celkového všeľudského duchovného pokladu, tak ho aj sám spoluvytváram svojím vlastným životom.
Stanislav Gróf tak objavil a potvrdil starú gnostickú pravdu, že každá duša má svoj pôvod v Bohu, lebo On je pôvodcom všetkého života, ale aj vesmíru. Človek, ktorý si túto pravdu uvedomí je už inou „osvietenou bytosťou“, ktorá má už odlišné – vyššie vedomie. Takýto človek už nehodnotí svet z pohľadu „zvnútra“, ale z pohľadu „zvonka“, tak, ako ho vníma samotný Boh. Veda nám takto otvára dvere k poznaniu, ktoré sa po celé veky udržovalo v tajnosti na múrmi kláštorov a v esoterických spisoch neprístupných bibliotékach.
Zmenené stavy holotropného vedomia nám otvárajú celkom nové obzory a pohľady nielen na vesmír, ale aj samotného Boha, ktorý je tu pozorovateľný inak, ako z pohľadu viery. On svojím životodarným a láskavým svetlom osvetľuje a oživuje celý vesmír.
Svet má svoje tajomstvá, ale tieto tajomstvá túžia byť poznávané a odhaľované. Svet viery má tiež svoje opodstatnenie, ale kvalitnejší je život v pravde!
Leonard Degon, 6.10.2007
