Spomenul som si na časy, kedy som ako kňaz kdesi v Egypte každý deň rýchlym krokom kráčal do chrámu. Piesok sa preosieval mojimi sandálmi. Stopy vzápätí rozfúkal vietor a nikto nevedel, odkiaľ som prišiel. Poznal som pravdu. Vedel som, že hra, ktorú hrám, má svoj začiatok a chcel som, aby nemala koniec. Záležalo mi na mnohých veciach. Týkali sa mňa. Mal som zásoby obilia a veľa služobníkov. Môj dom stál v pokojnej oáze neďaleko červených skál. V ich tieni občas odpočívali pastieri hľadajúci úľavu po celodennej ceste za potravou pre malé stáda, spásajúce chudobnú trávu zo zelených fľakov roztrúsených po kamenistej krajine.

Spomenul som si na časy, kedy som ako kňaz kdesi v Egypte každý deň rýchlym krokom kráčal do chrámu. Piesok sa preosieval mojimi sandálmi. Stopy vzápätí rozfúkal vietor a nikto nevedel, odkiaľ som prišiel. Poznal som pravdu. Vedel som, že hra, ktorú hrám, má svoj začiatok a chcel som, aby nemala koniec. Záležalo mi na mnohých veciach. Týkali sa mňa. Mal som zásoby obilia a veľa služobníkov. Môj dom stál v pokojnej oáze neďaleko červených skál. V ich tieni občas odpočívali pastieri hľadajúci úľavu po celodennej ceste za potravou pre malé stáda, spásajúce chudobnú trávu zo zelených fľakov roztrúsených po kamenistej krajine.

O jaskyniach v útrobách rozpálených žúl som vedel iba ja. Tajomstvo som zdedil po svojom predchodcovi. Poznal som nenápadný vchod medzi balvanmi, kde som trávil niekedy celé noci. Bolo tam biele svetlo a steny hladké ako sklo. Kamenné sarkofágy obsahovali tajomné elixíry, v ktorých som si obnovoval telo. To som potreboval. Žil som tristo rokov a cítil som sa dobre. Mal som všetko a chcel som, aby to trvalo večne.

Ráno som sedával na kamenných schodoch pred mojím obydlím. Modré rúcho mi zakrývalo nahé telo. Keď ma zmáhala žiadostivosť, stačilo malé gesto a tá, ktorej patrilo, bola šťastná. Nemohla byť nešťastná. A ona to vedela. Všetky vedeli, čo treba robiť. Vďaka tomu žili. Milovali ma. Vedeli, že svoju slobodu si vyslúžia poslušnosťou. Obcovali ako samice túžiace po rozkoši. Nebáli sa svojich tiel. Báli sa len mňa. Ich vzrušenie bolo čisté a nezakalené. Voňali ako kvety v mojich záhradách. A ja som bol ich záhradník. Ony to vedeli. Boli šťastné, pretože nerozmýšľali. Boli a to im stačilo.

Mal som veľa detí. Mali modré oči a svetlé vlasy. Postupne rástli. Nepoznal som ich mená a nijaké som si neobľúbil. Keď vyšla červená hviezda, vedel som, že v záhradách bude opäť pusto.

Pokorne som sa skláňal a cítil som, ako sa trasie zem. Slnko zahalil tmavý mrak. Vo vzduchu preskakovali prskavé modré plamene a hlúčik detí sa strácal v bielej hmle. Kvílenie matiek ustalo. Prudký vietor ohol koruny stromov a mliečne mračno sa s treskotom rozplynulo. Bol som spokojný. Opäť som naplnil svoju úlohu. Môj pán bol ku mne milostivý. A zase žiarilo Slnko.

Bol čas na obety. Tiekla krv a vzdychy tých, čo prežili, zneli ako pieseň života.

Opäť som kráčal do chrámu. Nevnímal som svoj vek. Moje mladé, už štyristoročné telo sa svižne nieslo suchým pieskom. Nevšímal som si cestu, ktorú som tak dobre poznal. Neuvedomoval som si, ako vietor hladí piesočné duny. Nepociťoval som štipľavý zápach vo vzduchu. Nevidel som stopy pred sebou.

Chrám bol tichý. Masa ľudských bytostí takmer nedýchala. Splývala do šedej plátennej prikrývky na studenej dlažbe. Stúpal som po známej rímse bosými nohami. Chodidlá mi zapadali do odtlačkov stôp v žulových výklenkoch. Sebavedomo a hrdo som prenášal váhu dlhého chodidla od päty k prstom. Pripomínal som si, kto som. Teraz som sa navracal k sebe. Tak, ako každý večer. Knísavo a ladne. Pokorne a pyšne. Odhodlane a sebaisto. Ešte posledný krok a stál som nad tým oddaným nevýrazným živým kobercom, ktorý hltal každú moju myšlienku. Telo mi horelo a kameň bol horúci. V extáze som zaplavoval priestor. Dav vzdychal a ja som vedel, že
všetky oči a srdcia patria iba mne.

Splýval som s vedomím živej podlahy, ktorá sa hýbala v rytme mojich myšlienok. Telá, vlniace sa ako obilie vo vetre, napĺňala rozkoš. Bola pre nich chlebom i hrou, nádejou a zmyslom. Plátenná masa mohutne vzdychla. Zrazu všetko stíchlo. Dnes večer bolo dokonané.

Celý som horel a telom mi leteli trhavé záchvevy. Moja myseľ bola plná sily a telo naplnené energiou. Túžil som žiť večne a veril som, že sa mi nič nemôže stať. Vôbec som necítil tú štipľavú príchuť vzduchu. Nespomenul som si na stopy kráčajúce predo mnou, cestou dochrámu. Mysľou mi preletela len ľahostajná spomienka na svojho predchodcu. Naivný hlupák, pomyslel som si, nevedel, že ho sledujem. Mesiace som ho sledoval. Vyšpehoval som vchod do jaskyne. A jednej noci sme sa stretli. On, sebaistý a silný. Ja, sebaistý a túžiaci. Túžiaci po moci. Túžiaci po rozkoši a večnom živote. Áno, sme z jedného cesta, sme bratia, ale nebudeš mi stáť v ceste, akože sa volám Kain!

Na chvíľu som zahliadol vzdialený obraz brata Ábela. Padol horeznačky. Sedel som pri ňom a dlho som si ho prezeral. Mali sme rovnaké telá. Obzeral som si čiary na jeho a svojich rukách. Jeho skončili dnes. A moje sa tiahnu ďalej. Uškŕňal som sa a brnkal mu po prstoch na nohách. Mal ich dvanásť. Tak, ako ja. Po otcovi.

Ábela som podhodil supom. Do rána jeho kosti zavial piesok.

Spomínam si ešte na to, ako som v noci išiel do jaskyne. Bola jasná noc. Vo vzduchu som zacítil štipľavý zápach. Taký, aký sprevádzal lietajúce vozy. Spozornel som. Chcel som sa rozhliadnuť.

Prudký úder do hlavy mi rozmliaždil lebku na zátylku. Padol som do piesku. Nič ma nebolelo. Nevnímal som nijaké zvuky. Netušil som, čo sa vlastne stalo. Keď sa mi zatvárali oči, spomenul som si na Ábela. Chcel som ho stretnúť a prosiť o odpustenie.

V hmle hustnúcej okolo mňa zrazu zašuchotal piesok. Jasne som zahliadol postavu. Mala zahalenú tvár, ale vnímal som, ako si ma skúmavo prehliada. Opäť som sa ponoril do hmly. Strácal som sa vo farebných zábleskoch svetla. Teraz mi už na ničom nezáležalo.

Zahliadol som seba. Mal som bezduché telo. Oči vypleštené a ruky skrútené pod trupom. Postava v tmavom rúchu ma pozorne skúmala. Kľačala pri mne a spod záhybov látky bolo vidieť nohu môjho spoločníka. Sandála remeňmi obopínala mladé lýtko. A v jasnom svite hviezd žiarili prsty. Na neviditeľných perách mi zamrzol úsmev. Šesť prstov opäť prikryl tieň.

Bola hlboká noc a mne sa kdesi ďaleko chcelo veľmi plakať.
 

Ukázka z připravované povídkovo-esejistické knihy Vlada Bálinta Déjà vu, která by měla být vydána na přelomu roku 2013 a 2014.