Slováci sú vo všeobecnosti považovaní za kresťanský národ. Štatisticky! Pravdivosť tejto štatistiky sa potvrdzuje zvlášť v čase vianočných sviatkov, kedy bývajú naplnené takmer všetky kostoly. Keď potom človek vidí tie masy, prúdiace po skončení sviatočných vianočných omší z kostolov, môže si pomyslieť: to je ale viera!

Žiaľ, je v tom však háčik. Tie masy, snažiace sa v chrámoch uctiť si a osláviť Stvoriteľa, sa totiž valia naspäť k tomu, od čoho sa len na chvíľku odtrhli. Valia sa k televíznym obrazovkám, k internetu, k bulvárnym plátkom a k mnohým iným veciam, ktorých obsah do seba nekriticky nasávajú a špinia si ním svoje vnútro.

Masy ľudí každodenne prijímajú špinu, zmyselnosť a nečistotu, prúdiacu k nim zo všetkých strán, naivne v tom nevidiac nič zlého. Hromadne čítajú „Nový čas“ (jeho českou alternatívou je „Blesk“), pozerajú „Farmu“ a podobné relácie, ktoré sú koncertom ľudskej nízkosti a úbohosti. Sú svedectvom toho, na akú úroveň, alebo lepšie povedané, pod akú úroveň je až človek schopný klesnúť.

A ľudia, vďační konzumenti tohto všetkého potom, so svojou špinou zanesenou dušou predstupujú vo vianočný čas pred svojho Pána, aby ho chválili, velebili a vzdali mu úctu.

Aké to pokrytectvo! Veď Pán, vládca všetkých svetov, je Čistotou, vznešenosťou a ušľachtilosťou samotnou! Je žiarivou Čistotou bez najmenšej poškvrny! Čistotou, ktorú nemožno vyjadriť, ani opísať ľudskými slovami.

Preto jedine v čistote a ušľachtilosti svojej duše smie človek predstupovať pred Najvyššieho. Jedine čistota a ušľachtilosť vlastného cítenia a myslenia môže nájsť spojenie so vznešenou Čistotou a ušľachtilosťou vševládneho Boha. Všetko ostatné, to znamená nízke, poškvrnené a pošpinené musí zostať odrezané od tohto spojenia a nemôže nájsť nijakú cestu smerom nahor, k Výšinám a k Stvoriteľovi.

Preto ten, kto svoje vnútro, svoju dušu, svoje cítenie a myslenie necháva dobrovoľne zahlcovať prúdmi nečistoty a takto potom predstupuje pred svojho Pána, ten sa mu rúha!

Rúha sa mu svojim pokrytectvom, ktoré navonok predstiera pobožnosť, ale vo vnútri skrýva náklonnosť a sympatiu k špine.

A preto chvíle strávené v chráme nebudú slúžiť takýmto ľuďom k ospravedlneniu, ako oni sami mylne dúfajú, ale k odsúdeniu! K odsúdeniu za pokrytectvo, ktoré sa odvažuje predstupovať pred najvznešenejšiu Čistotu so špinavou dušou.

A práve takto pokrytecky sa chová kresťanský národ slovenský, vo vianočné sviatky hojne navštevujúci chrámy a dúfajúci v Božiu milosť, ochranu, pomoc a ospravedlnenie.

Ale duša tohto národa nie je čistá! Je znečistená a pošpinená nekritickým prijímaním balastu a nízkosti, ktorú ponúka televízia, internet, noviny, časopisy a podobne. Duša tohto národa je znečistená a preto nenachádza spojenie s Tým, ktorý je Čistotou samotnou. A preto ich Pán, v ktorého dúfajú, bude namiesto ospravedlnenia biť za ich nečistotu.

Z času na čas sa tu a tam predsa len ozvú hlasy ľudí, uvedomujúcich si túto neradostnú situáciu a upozorňujúcich na ňu. Zväčša sa však útočí iba na tých, ktorí zo šírenia špiny rôznym spôsobom profitujú a dobre na nej zarábajú. Tým však môže vzniknúť dojem, že národ je ich obeťou. Že oni môžu za všetko.

Áno, sú to jednoznačne zločinci. O tom niet pochýb. Ale treba vidieť aj druhú stranu mince. Nie je totiž ponuky bez dopytu, čo znamená, že tam, kde je dopyt, kde je teda niečo žiadané, tam je aj zodpovedajúca ponuka. Ak by ľudia nechceli špinu, neotvárali sa jej, ak by ich nepriťahovala a neprijímali ju, potom by ju darmo niekto ponúkal.

Ale ľudia špinu chcú! Prahnú po nej, priťahuje ich a vyhľadávajú ju. Bezbreho a neviazane si ňou nechávajú zahlcovať svoje vnútro. Svoje cítenie a myslenie i celú svoju dušu. A to každý svojim vlastným spôsobom, ktorý najlepšie vyhovuje jeho osobným slabostiam.

Ľudia nie sú obeťou pomerov! Ľudia si svojim vlastným postojom a prístupom tieto pomery vytvorili. Špina, nečistota, zvrhlosť, zmyselnosť a zvrátenosť preto vládnu dnešnému svetu. Duše ľudí sú temné, čierne, špinavé a skazené.

Napriek tomuto všetkému je však v slovenskom národe pevne zakorenená túžba po Bohu a úcta k nemu. To je pozitívom a bohatstvom, ktoré už niektoré národy takmer stratili. Avšak slovenský národ, ale aj ostatné národy sveta, ba každý jednotlivec musí vedieť, že jediná cesta k Najvyššiemu je cesta čistoty. Cesta bdelosti nad čistotou a ušľachtilosťou vlastného vnútorného života, ktorá sa uzatvára pred všetkým nečistým a nekompromisne ho odvrhuje.

Nech sa preto nikto viac neodvažuje predstupovať pred Pána, ak ho priťahuje nečistota. Ak prísne nezavrhol všetko nečisté, ale z rozličných zdrojov ho pokojne necháva naďalej prúdiť do svojho vnútra.

Takýto človek je pokrytec, ktorý navonok usiluje k Stvoriteľovi, ale jeho vnútro je od neho práve pre jeho sklon k nečistému úplne vzdialené.

Takýto človek sa tak podobá tomu, kto sa snaží prekĺznuť na svadbu bez svadobného rúcha. Keď však príde Pán svadby a zbadá ho, prísne sa ho spýta: Priateľu, prečože nemáš svadobné rúcho? A on od strachu onemie. Vtedy Pán povie svojim služobníkom: Chytte ho, poviažte mu ruky a nohy a vyhoďte ho do vonkajšej tmy. Tam bude plač a škrípanie zubov.

Svadobným rúchom je čistota nášho vnútra, čistota nášho cítenia a myslenia, čistota našej duše! Jedine s čistým vnútrom sa je možné približovať k Najvyššiemu!

Kto ale svoje vnútro necháva zarastať burinou nečistoty z internetu, pochybnými filmami, knihami, novinami a časopismi, „Novými časmi“, „Farmami“, či inou znôškou nízkosti a špiny, toho rúcho jeho duše nemôže byť čisté a preto ho postihne osud človeka, snažiaceho sa vniknúť na Pánovu svadbu bez svadobného rúcha. Iba plač a škrípanie zubov bude potom jeho údelom!
 

Milan Šupa
http://kusvetlu.blog.cz/