O tom, že sme pod vplyvom rozkazu a následnom prenesení vlastnej zodpovednosti na slepú povinnosť vykonať rozkaz schopní čohokoľvek, nás poučil známy Milgramov pokus s elektrošokmi, ktoré dobrovoľníci uštedrovali obetiam. Skutočnú tvár a povahu psychicky úplne zdravých mladých mužov však odhaľuje aj iný pokus. V roku 1971 ho viedol profesor Philip Zimbardo a do dejín psychológie sa zapísal ako Stanfordský väzenský experiment.
Ten sa odohrával v prízemí univerzity, kde bola na tento účel pripravená imitácia väznice s celami bez okien a hodín. Účastníkmi experimentu boli mladí, psychicky stabilní dobrovoľníci, ktorí sa losovaním rozdelili na väzňov a ich strážcov. Strážcovia mali tmavé okuliare, kaki uniformy a drevené obušky, väzni mali na sebe väzenský mundúr, reťaze na nohách a identitu vyjadrenú iba poradovým číslom. Na toalety chodili väzni iba s dozorcami a so zaviazanými očami.
Už v prvý večer bol vyhlásený poplach, no väzni ho nebrali príliš vážne. Spočiatku rozpačité reakcie dozorcov rýchlo nahradil pocit sebavedomia z vynucovania cvikov.
Na druhý deň nastala zmena – väzni sa vzbúrili a svoje cely zabarikádovali posteľami. Dozorcovia reagovali zabavením postelí, vyháňaním väzňov z ciel hasiacimi prístrojmi a následným rozdelením na potrestaných a privilegovaných. Panika u jedného z väzňov však spôsobila, že ostatní sa začali domnievať, že nejde o experiment, ale o skutočné väzenie.
Dozorcovia, ktorých však práca mimoriadne bavila a spôsobovala im potešenie, svoj tlak stupňovali, nechali väzňov čistiť záchody holými rukami, zvyšovali frekvenciu prehliadok ciel a začínali sa správať výrazne sadisticky.
Pokus, ktorý bol pôvodne naplánovaný na dva týždne, sa musel ukončiť už po šiestich dňoch – rástlo totiž riziko vraždy. Skupina mimoriadne inteligentných mužov v úlohách dozorcov sa v krátkom čase zmenila na nerozoznanie od „bachárov“ z koncentračných táborov. Väzni neskôr popisovali svoje pocity ako absolútnu stratu identity, ako vzďaľovanie sa od toho človeka, ktorým každý z nich bol – stali sa iba číslom.
Tento pokus je dobrým príkladom, ako v praxi funguje morálne pokrytectvo, ako u ľudí rýchlo narastá sebecké správanie vždy, keď sa dá získať prijateľné alibi podporené inštitucionálnou mocou a výhodami. Experiment je tak presvedčivou štúdiou na tému „ako chutí moc“.
Ukázka z knihy Tibor Eliot Rostas: Mlčanie II. Rozhlasové eseje a labyrint sveta.
Sofian Publishing 2013. Strana 303 až 305. ISBN 978-80-971499-6-3
Súvisiace informácie:
http://sk.wikipedia.org/wiki/Stanfordsk%C3%BD_v%C3%A4zensk%C3%BD_experiment
http://cs.wikipedia.org/wiki/Stanfordsk%C3%BD_v%C4%9Bze%C5%88sk%C3%BD_experiment
http://psychologie.cz/jak-muze-chutnat-moc/
Poslal: Milan Mancovič
