Keď som bol mladík, myslel som si, že čas je len ľudský výmysel a v podstate vôbec neexistuje. Deje okolo nás iba voľne plynú. Ľudia ale potrebujú tieto deje v čase popisovať (aby napríklad vedeli, koľko im bude trvať uvarenie zemiakov) a tak si vymysleli čas.
Rovnako si to mysleli aj fyzici až do roku 1887, keď páni Michelson a Morley vymysleli experiment, ktorého výsledok bol úplne iný, ako očakávali. Vtedy fyzici zistili, že s časom niečo nie je v poriadku (dokonca ani s rozmerom). Pán Lorentz sa potom ešte snažil napasovať matematiku na výsledok experimentu (Lorentzove transformácie), ale ani sám tomu veľmi neveril, že je to tak správne.
Pán Maxwell vo svojich rovniciach už v roku 1862 mal podstatu času uvedenú, ale neodhalil to, v podstate ešte ani nemohol, lebo stavba a fungovanie atómov ešte nebola známa.
V roku 1905 pán Poincaré vyjadril matematickú podstatu relativity pomocou Maxwellových rovníc v invariantnom tvare.
So skutočným vysvetlením záhady času prišiel ale až pán Einstein v roku 1905, ktorý objavil podstatu fyziky a sveta okolo nás. Dokázal totiž, že ak chceme popisovať deje okolo nás fyzikálne, takže veríme v to, že fyzika existuje a platí rovnako pre všetkých, tak musíme prijať fakt, že všetko okolo nás, čo sa týka času (aj rozmeru), je relatívne.
Matematický popis jeho objavu potom samozrejme súhlasil s Lorentzovými transformáciami, kedže aj tie popisovali matematicky správne výsledok experimentu.
Tak čo je to vlastne ten čas?
V spojitosti s časom a Einsteinovou špeciálnou teóriou relativity, je stále spomínané svetlo a jeho rýchlosť ktorú označujeme písmenom „c“ (je to približne 300 000 km/sekundu). Je to dosť zavádzajúce, veď prečo by s tým malo mať svetlo niečo spoločné ?
Svetlo je s týmto spojené z historického dôvodu, totiž v dobách okolo roku 1905 ešte nebolo jasné, čo to svetlo je, ale Einstein to už tušil.
Svetlo je totiž iba podmnožinou elektromagnetického žiarenia. Pozostáva z častíc, fotónov a fotóny určitej frekvencie dokážeme vnímať zrakom a tak tieto voláme svetlo, je to viditeľná časť spektra elektromagnetického žiarenia. Tieto fotóny ale nie sú dobré iba na „svietenie“, ale majú podstatne fundamentálnejšiu funkciu.
Ak chceme hovoriť ešte obecnejšie o podstate času, tak by sme mali ešte aj pojem fotónov nahradiť obecnejším pojmom interakčná častica.
Pokiaľ sa má niečo udiať, je to vždy interakcia medzi atomárnymi časticami a táto interakcia je sprostredkovaná interakčnými časticami.
Interakčné častice sú zvláštne a výnimočné hlavne tým, že sa šíria voči všetkému už spomínanou konštantnou rýchlosťou „c“. Ináč jednoducho nedokážu existovať. Pokiaľ sa šíria rýchlosťou „c“ (boli emitované atomárnou časticou) voči všetkému, tak existujú, pokiaľ sa nešíria rýchlosťou „c“, neexistujú (boli pohltené nejakou atomárnou časticou).
Emitovanie a pohltenie interakčnej častice je „tik-tak“ najelementárnejších „hodín“ konkrétnej udalosti, deja, hmotného objektu.
A kedže sa interakčná častica pohybuje medzi dvomi atomárnymi časticami (medzi emitovaním a pohltením) vždy rýchlosťou „c“ voči všetkému, každému pozorovateľovi, tak ten elementárny „tik-tak“ je pre každého pozorovateľa iný, napríklad pohybujúce sa hodiny tikajú inou rýchlosťou pre rôznych pozorovateľov.
Čím rýchlejšie sa pohybujú voči mne tie hodiny, tým pre mňa tikajú pomalšie. Ale tie isté hodiny v tom istom okamžiku tikajú pre niekoho iného možno ešte pomalšie alebo možno rýchlejšie. Preto tomu hovoríme relativita. Ako som už spomínal, všetko to spôsobuje ten takmer nepredstaviteľný, experimentami dokázaný fakt, že interakčná častica sa pohybuje voči každému vždy konštantnou rýchlosťou „c“.
Najlepšie to pochopíte tak, ak si nakreslite na ruku dve atomárne častice, a medzi nimi budú „behať tam a späť“ interakčné častice (to bude ten tik-tak) a budete sa voči svojmu kamarátovi pohybovať a musíte si uvedomiť ten fakt, že tie interakčné častice sa voči vám aj vášmu kamarátovi pohybujú konštantne rýchlosťou „c“. Potom zístíte, že „tik-tak“ nie je pre vás oboch rovnaký.
Takže plynutie času nie je niečo absolútne, od ničoho nezávislé, nereálne, ale práve naopak je úplne a reálne závislé od relatívneho pohybu a presne to je aj podstata času.
Čas plynie takou rýchlosťou, akou dokáže prebiehať interakcia medzi atomárnymi časticami, ktorá je sprostredkovaná interakčnými časticami.
Hovoriť o tom, že akou konkrétnou (absolútnou) rýchlosťou plynie čas mne, nemá žiadny zmysel. Zmysel má len hovoriť o tom, že koľkokrát rýchlejšie alebo pomalšie plynie čas mne ako niekomu inému. To je relativita!
Čo sa týka interakčných častíc, tak okrem reálnych fotónov sú to ešte aj virtuálne fotóny, hypotetické gluóny a ešte hypotetickejšie gravitóny. Všetky spôsobujú svoju vlastnú interakciu a tieto interakcie dokopy vytvárajú všetky deje okolo nás. Ich konštantná rýchlosť voči všetkému je vysvetlením pojmu ČAS ako reálnej veci.
Richard Pálkováč
http://riki1.eu/uvahy.htm
Poslední články autora:
