V súčasnosti je veľmi frekventovaným slovo meditácia a spolu s ním i všetky praktiky s týmto pojmom súvisiace. Ide o praktiky, ktorých účelom má byť duchovné pozdvihnutie, transformovanie vedomia, alebo prežívanie spojenia so Stvoriteľom. Žiaľ, vo vzťahu k pojmu meditácia a vo vzťahu k praktikám, ktoré za ňou stoja sa tak v drvivej väčšine vôbec nedeje. Deje sa skôr pravý opak! Namiesto Svetla sa človek spája a viaže s temnotou.
Aby sme pochopili, v čom sa skrýva zrada meditácie, porovnajme ju s tým, čo je správne. Porovnajme si ju s modlitbou! Treba ale zvlášť zdôrazniť, že so správnou a skutočnou modlitbou a nie s bezmyšlienkovitým odriekaním nejakých naučených slov, v ktorých niet ani štipky citu. Takýto druh modlenia, iba čisto z povinnosti, to sú len prázdne slová bez obsahu, ktoré sa rozplynú v nič. Je to niečo úplne bezcenného, pretože modlitbu robí modlitbou iba vrúcnosť citu.
Správna modlitba spočíva vo vzbĺknutí citu, smerujúceho nahor. Ak sa nás zmocní radosť, alebo hoci aj bolesť, či úzkosť, to všetko sú silné city, ktoré sa nám môžu stať podnetom k skutočnej a pravej modlitbe. Silné city sú ako krídla, ktoré môžu v modlitbe povzniesť nášho ducha k Výšinám, odkiaľ ku nám v spätnom účinku začne prúdiť radosť, pokoj, mier a vyrovnanosť.
Modlitba bez citu je ako vták bez krídel. Vták, ktorý nemôže lietať a preto smutne vláči iba po zemi. A to je práve oná, už vyššie spomínaná, povrchná a bezmyšlienkovite odriekavaná modlitba, v ktorej niet citu.
Vrúcnosť citu pri modlitbe určuje výšku, do akej sme sa schopní dostať. V najvrúcnejšom cite a pri najsilnejšom citovom prežívaní, akého je človek schopný, môže jeho modlitba vzlietnuť až ku stupňom trónu Najvyššieho.
Ale vráťme sa späť k problematike meditácie. Kým správna modlitba letí na krídlach citu okamžite prudko nahor, pri meditácii tomu tak zväčša nie je. Meditácii chýba jednoznačnosť ťahu smerom hore. Rozptyľuje sa skôr do šírky, pričom v nej ide o zameriavanie sa buď na samého seba a svoje pocity, koncentrovanie sa na nejaké predmety alebo pojmy a podobne.
Pri správnej modlitbe býva cieľom všetkých snáh jednoznačne vždy iba to najvyššie a ten Najvyšší, kým pri meditáciách tento ústredný cieľ chýba a je nahradený cieľmi inými. Ako už bolo povedané, trebárs koncentráciou na niečo, na nejaký bod, na určitú čakru, na nejakú mantru a tak ďalej. K čomu však pri tom dochádza?
Okrem hmotnej reality, ktorú človek vníma svojim denným vedomím, existuje ešte aj iná, jemnejšia realita, ktorú je možné vnímať v zmenenom stave vedomia. V prirodzenosti zákonov univerza sme ale vo svojom dennom vedomí akoby múrom oddelení od tejto jemnejšej reality. Ak sme dostatočne vnímaví, môžeme samozrejme vycítiť, že niečo takéhoto existuje. Že jednoducho existujú veci medzi nebom a zemou.
No a hlavným účelom meditácie, ktorá na rozdiel od správnej modlitby nesmeruje vždy bezpodmienečne nahor, je prostredníctvom rôznych mentálnych techník umelým navodzovaním zmeny vedomia postupne odstrániť ochranný múr denného vedomia a vytvoriť v ňom prienik do onej spomínanej, jemnejšej reality bytia. A to sa podľa druhu citlivosti meditujúceho darí buď rýchlejšie, alebo pomalšie.
Ak sa to podarí, a účelom meditácie je aby sa to podarilo, človek začne vnímať, vidieť a prežívať túto inú, jemnejšiu realitu. Veľké nebezpečenstvo sa však skrýva v tom, že nie všetko, čo sa nahádza tam na druhej strane, je dobré a čisté. Skôr naopak, pretože okolie našej zeme obklopuje žiaľ zväčša nízkosť, nečistota a zlo, pretože práve toto ľudia preferujú. Či už vo svojich vonkajších vzťahoch medzi sebou, alebo vo svojom skrytom, vnútornom živote.
Preto je teda viacej zla a nízkosti aj na druhom brehu v inej, jemnejšej realite bytia v okolí našej zeme, kam odchádzajú duše pozemských ľudí po fyzickej smrti.
Pravdepodobnosť, že v týchto úrovniach natrafíte na nízkosť, nečistotu ba až zvrhlosť, je omnoho vyššia ako pravdepodobnosť, že tam natrafíte na čistotu, vznešenosť a ušľachtilosť.
Správnou modlitbou, ktorá je vždy jednoznačným ťahom smerom nahor, sa človek automaticky vyhne všetkým takýmto nebezpečenstvám. Avšak meditácia, prostredníctvom ktorej sme dosiahli priechodu v múre denného vedomia do jemnejšej reality, nás priamo a nepripravených vrhá do obrovského nebezpečenstva, pretože vinou spôsobu života a myslenia ľudí sa aj tam, na druhom brehu, nachádza omnoho viac nízkosti a zla, ako ušľachtilosti a dobra.
Naivné nadväzovanie spojenia s jemnejšou realitou bytia, ktoré ponúka množstvo meditačných mentálnych techník, môže teda človeka nesmierne zaťažiť a spôsobiť mu netušené duchovné škody. Dobrovoľne tým totiž podáva ruku zlému a nečistému, ktoré sa tam nachádza vo zvýšenej miere. Veď nie náhodou sme svojim denným vedomým od všetkých týchto nebezpečenstiev veľmi dobre chránení.
Skutočná, pravá modlitba smerom k Najvyššiemu preletí vysoko ponad tieto nížiny, ktoré netreba vôbec poznať. Ak máme v modlitbe ako cieľ pred sebou iba to najvyššie a toho Najvyššieho, nijaké nebezpečenstvo nám nehrozí.
Ak však chce niekto prežiť, zažiť, skúsiť a vidieť prostredníctvom rôznych meditačných techník a podľahne klamlivým prísľubom duchovného vzostupu, ktorý mu ponúkajú rôzni duchovní majstri, zbytočne sa tým vystavuje kontaktu s nízkym, ktoré sa na neho naviaže a duchovne ho strhne nadol.
Človek sa má v prvom rade snažiť žiť čistý a spravodlivý život podľa Zákonov Najvyššieho, čiže podľa Desatora i podľa učenia Krista a prostredníctvom skutočnej modlitby citu je mu daná možnosť nadviazať spojenie so Svetlom Stvoriteľa. To mu dodá istotu poznania existencie Boha a pevné presvedčenie vo víťaznú silu dobra, čistoty, ušľachtilosti a spravodlivosti, ktoré sa bude snažiť presadzovať vo svojom každodennom živote s o to väčšou silou a oduševnením.
Toto je správna cesta, pri ktorej človek nepotrebuje poznať nijaké nížiny, ktoré mu s falošným prísľubom duchovného vzostupu zavádzajúco ponúka meditácia.
Milan Šupa
http://kusvetlu.blog.cz/
