Keď ľudia pátrajú po zmyslu ich života a zmyslu života vo všeobecnosti, tak dostávajú tie najrôznejšie odpovede, najmä, že jeho zmyslom je evolučný vývoj k vyšším formám života a vyššej dokonalosti. Tieto odpovede vychádzajú z predpokladu, že samotný život je nedokonalý a preto sa musí v pozemských podmienkach zdokonaľovať a vyvíjať.

Ale pozrime sa bližšie na túto otázku: Je život skutočne nedokonalý, alebo málo vyvinutý, že sa musí zdokonaľovať? Ak by sme túto otázku položili biológovi, tak by nás asi vysmial s poukazom, že život v každej jeho forme je veľmi účelný, racionálny a teda svojím spôsobom dokonalý. Evolucionalista by však namietol, že život sa vytvoril z primitívnych foriem a v priebehu času prechádza do čoraz vyšších a dokonalejších foriem, až napokon v človekovi je jeho vrcholová forma mysliacej bytosti. Zdá sa, že obaja majú svoju pravdu, aj keď si zdanlivo odporujú. Alebo nie?

V matematike platí, že sa pomocou matematických pravidiel možno dopracovať logických výsledkov, ale za predpokladu, že nemiešame „hrušky s jablkami“. A práve o tom to je aj v prípade našej predstavy dokonalosti alebo nedokonalosti života. Miešame tu „jablka s hruškami“, lebo musíme odlišovať vlastnú podstatu života od telesnej formy živého organizmu. A to je skutočne nesmierne veľký, ba priam podstatný rozdiel! Ide tu o rozdiel medzi obsahovou stránkou a formou, teda obalom. Tento rozdiel si často ani neuvedomujeme, že konzumujeme obsah konzervy a nie obal, teda plechovú nádobu v ktorej bol ten obsah uložený. Čínsky mysliteľ Lao-ć tento rozdiel vysvetľuje na funkcii domu – príbytku. Staviame si krásne domy, ale iba ten prázdny priestor v dome je pre nás užitočný a obývateľný. K čomu by nám bol dom bez toho prázdneho priestoru? Keby bol celý vyplnený tehlami a murivom?

Teda účel je v tom, aby sa vždy zachovával správny pomer medzi formou a obsahom. Harmónia je vtedy, keď forma odpovedá obsahu. V prípade živého organizmu je formou samotné materiálne telo a obsahom je to, čomu hovoríme život, alebo duša.

Ak hovoríme o vývoji, tak je tu reč iba o forme, tj. telesnej schránke organizmu, ale nie o obsahu. Mnohí budú iste namietať, že je veľký rozdiel medzi dušou zvieraťa a človeka, ak vôbec u zvieraťa pripustíme jej existenciu, lebo ešte donedávna sme verili, že dušu môže mať iba človek. Dokonca sme tu mali dobu, keď sa upierala existencia duše aj u ženy. Ale dnes už vieme, že niečo ako dušu majú dokonca aj rastliny, aj tie dokážu cítiť ohrozenie, alebo náklonnosť človeka. Jestvuje univerzálna podstata života, o ktorej hovoríme ako energetickej podstate a jestvuje duchovná stránka bytosti, ktorá je akoby nalepená na dušu a jej obal, ktorý utvára charakter celej bytosti. Nemožno preto hovoriť o odlišnosti duševnej stránky bytostí, ale o odlišnosti ducha bytosti. Jestvuje množstvo elektrospotrebičov, ale všetky využívajú jeden jediný zdroj energie. Nech sa už jedná o žiarovku, ktorá nám poskytuje svetlo, alebo mikrovlnku, ktorá nám ohrieva jedlo, alebo televízor, ktorý nám sprostredkúva obraz, vždy je to napájané jediným energetickým zdrojom – elektrickou energiou. To, čo tvorí rozdiel medzi jednotlivými spotrebičmi nie je zdroj energie, ale konštrukcia a program toho spotrebiča.

Obdobne je tomu aj u živých bytostí, ktoré sú oživované jedným spoločným (životným) zdrojom, ale rozdielnosť medzi nami je daná naším duchom a DNA. Duch utvára náš intelekt a DNA utvára náš materiálny organizmus, kým neumrieme. Potom sa oddelí tá naša telesná forma od našej duchovnej podstaty a telo sa rozloží a duchovná stránka putuje do duchovného sveta, kde nastáva jej nové uplatnenie, alebo jej rekonštrukcia.

O tej našej telesnej forme toho už vieme dosť (z čoho sa skladá a aké má orgány), ale o tom duchovnom obsahu nevieme takmer nič. Je to, akoby sme poznali dom zvonku, ale nikdy neboli vo vnútri, aby sme vnímali ten prázdny priestor v dome. A predsa, hodnotný je práve ten vnútorný obsah a nie vonkajší obal. Podstata života, alebo ako zvykneme hovoriť duša, nepodlieha zákonom matérie, lebo nie je materiálna. Preto nemohla byť ani vytvorená „veľkým treskom“ ako celý vesmír. Život má podstatu samotného Stvoriteľa, ktorý tak isto nepodlieha materiálnym zákonom, ale je im ako príčina týchto zákonov nadradený. Je tu rozdielnosť „maliara“ a jeho „obrazu“. Nie sú identické, hoci maľba pochádza od maliara. Uplatňuje sa tu u Tvorcu onen „vyšší princíp“, ktorý ho stavia do celkom inej úrovne, ako je celé jeho stvorenie.

Ale, ako je tomu skutočne tak, potom tu nemožno hovoriť o nedokonalosti duše, lebo ani Stvoriteľ nie je nedokonalý. Alebo si myslíme, že sa aj Stvoriteľ vyvíja? Vyvíjať sa môže forma (obal) podľa predstáv tvorcu, ale nie samotný Tvorca. Jeden architekt môže vytvoriť mnoho rôznych stavieb, ktoré sa od seba môžu veľmi odlišovať, ale ten architekt je stále ten istý.

Ak si uvedomíme podstatu problému u živých organizmov, tak musíme pripustiť, že ich vývoj je iba vývojom ich telesných foriem, ale nie ich vnútornej podstaty. Tá, ak prijme podstatu rastliny, tak sa vyvíja ako rastlina a keď prijme podstatu zvieraťa, tak tu máme životnú formu zvieraťa a keď si duša nájde zaľúbenie v duchu hudobného génia, tak sa človek stáva hudobným géniom. Ale, vždy je tu ohraničenie toho ducha. Nemožno tu opäť miešať tie hrušky s jablkami.

Všetko v prírode má svoj zmysel, ktorému hovoríme účel. Mucha má dokonalosť muchy a nemožno na nej nič vylepšiť. Každý tvor je svojím spôsobom dokonalý práve v tej činnosti, ktorú vykonáva a ku ktorej bol v tomto svete stvorený. Je tu možno pozorovať jednotiacu harmóniu. Ale človek tu nemá to postavenie, aké má biologický, alebo živočíšny organický svet, lebo jeho funkcia nie je funkciou tohto sveta. Netvorí s nimi harmonický celok. Preto možno hovoriť o zmyslu jednotlivých životných foriem a organizmov, ale nemožno do tohto klišé zaradiť aj človeka, ktorý sa svojím duchom vyčleňuje do iných astrálnych a duchovných sfér. Preto človek nemá ten zmysel svojej existencie, ako ho majú jednotlivé životné formy. Človek je už súčasťou iného sveta a nie tohto sveta matérie.

Jediné, čo možno smelo a s istotou povedať o živote, je, že pochádza od Stvoriteľa a ku Stvoriteľovi sa opäť vracia, aby mu zložil účet svojho pozemského gazdovania. Ale, je toto zmyslom nášho života? Tí, ktorí sa po klinickej smrti vrátili späť do tohto života, rozprávajú o tom, že videli celý svoj život, ako na filmovom plátne. Celý život sa im v tom vševidiacom svetle premietol a to z pozície vlastného ja a z pozície akoby zvonku. Náš život tu bol posudzovaný a hodnotený z pozície vlastného ega a z objektívnej pozície samotného Stvoriteľa. A možno práve toto videnie zvnútra a zvonka je zmyslom života…
 

Leonard Degon