Zaiste mnohí čítali alebo počuli „Pieseň o perle“, ktorá sa spomína v duchovnej, ale hlavne v gnostickej literatúre, kde pútnik na svojej životnej ceste nachádza rôzne poklady, ale keď nájde ten pravý a skutočný poklad, ktorý otvára pohľad na pravú podstatu života a dáva mu pravý zmysel, tak všetko opúšťa a vymieňa za túto „perlu“.
„Pieseň o perle“ tvorí súčasť apokryfného spisu Skutky Tomášove, ktorého vznik sa podľa súčasných poznatkov datuje do začiatku 3. storočia. Táto pieseň jestvovala s najväčšou pravdepodobnosťou už v 2. storočí a do textu bola vsunutá dodatočne. Plnila funkciu liturgického spevu pri zasvecovaní gnostikov. Mala vyvolať prebudenie z pozemského sna a duchovného spánku, zo stavu letargie a otupenosti. O takomto spánku, zabudnutia, hľadania a blúdenia ľudskej duše hovoria všetky gnostické texty. Cieľom cesty je získať „perlu“, spočinúť v Bohu, a uvedomiť si svoju vznešenou božskou podstatu a zjednotiť sa s ňou.
Ja som si túto „perlu v sebe“ uvedomoval už veľmi dlho, ale treba podotknúť, že som ju v sebe vnímal veľmi skreslene, akoby som ju mal obalenú hrubou vrstvou blata a tak som nevnímal jej skutočný lesk a krásu. A trvalo mi veľmi dlhý čas, kým som sa tohto nánosu blata zbavil a tak dokázal vnímať a prežívať jej dary. A práve o tomto blate a jej odstraňovaní tu chcem hovoriť, aby to poslúžilo aj iným a otvoril sa im ich vnútorný zrak.
Človek na tomto svete žije v ľudskom a materiálnom tele, ktoré tvorí súčasť sveta okolo nás, a tak sa nemožno čudovať, keď toto svoje telo začneme považovať za svoju skutočnú podstatu a plne sa s ním aj stotožníme. A to až natoľko, že začneme popierať našu duchovnú podstatu – svoju vlastnú dušu. Uvedomujeme si, že je v nás niečo intelektuálneho a geniálneho, čo sa v mŕtvej matérii nenachádza, ale časom to začneme považovať za produkt našej telesnosti a našej mozgovej činnosti. A tak svoju dušu začneme považovať za produkt telesnosti, ktorá je spätá s naším telom, a začneme pochybovať o posmrtnom živote. Začneme veriť, že smrťou sa všetko končí a tak zmysel života vidíme iba v honbe za pozemskými hodnotami, slávou, mocou a spoločenským postavením. A toto sa u gnostikov výstižne nazýva „duchovná smrť“.
Keď som sa ja dostal do tohto štádia „živorenia“, začal som pociťovať nezmyselnosť takéhoto života a chcel som vedieť, či všetci ľudia okolo mňa takto žijú. Objavil som, že tak žije prevažná väčšina, ale jestvujú aj takí, ktorí žijú inak a sú so svojím životom spokojní, aj keď odmietajú všetko pozemské. A táto skutočnosť ma napokon doviedla k hľadaniu a nájdeniu tej „perly“, ktorá sa však ešte jasne neligotala, lebo mala na sebe hrubú vrstvu onoho pozemského blata. A tak som sa pokúšal žiť, ako snáď väčšina veriacich, vo svete dobra a zla, matérie a duchovnosti a dávať prednosť dobru nad zlom, ale čoskoro som sa presvedčil, že je to iba sebaklam, lebo dobro sa vždy neodmysliteľne spája so svojím protikladom a tak výsledkom nie je čisté dobro, ale blato, čo zakrýva jas skutočného a pravého života (perly). Mal som v sebe „perlu“, ale nežiarila a netešila, lebo ju zakrývalo blato. Čím som sa viac usiloval o dobro, lásku a pokoj, tým viac sa na mňa lepilo zlo, nenávisť a nepokoj. To zlo, nenávisť a nepokoj som začal považovať za môj sprievodný znak (satana), ktorý sa snaží mariť moje dobré zámery. Ale postupne vekom som nadobudol presvedčenie, že tie moje snahy sú ako Cervantesove veterné mlyny, ktoré náš hrdina (don Guijote) považuje za svojich nepriateľov.
Ako je možné z mojej „perly“ odstrániť všetko to pozemské blato, aby nám jasne a krásne zažiarila a naplnila nás nadpozemským šťastím? Bude iste potrebné urobiť dajaký osudový životný krok, o ktorom sa nikde nehovorí, alebo sa spomína iba v skrytej forme. Začal som tušiť, čo to asi bude. Bude to asi morálna teológia a morálny život, bez toho pokryteckého moralizovania, ktoré sa u mnohých prejavuje a je predmetom verejného odsudzovania. Ale keď som si hlbšie preštudoval všetky tie esoterické, gnostické a moralistické náuky, zistil som, že aj keď ich základ a pôvod bol osvietenecký, to, čo sa na nich neskôr nabalilo, bola iba ona ľudská nečistota, ktorá pôvodné svetlo iba zakrývala a dostať sa do takéhoto bludiska „ľudskosti“ som nechcel a tak mi neostávalo nič iné, ako hľadať svetlo tam, kde je jeho pôvod, teda u Otca Svetiel. Ale to je Cesta, ktorú ľudia nevyznávajú a nepropagujú, lebo je známa iba malému počtu „cestovateľov“ a tak som sa cítil skôr ako objaviteľ, než ako „cestovateľ“. Ale to, čo som na tejto svojej púti objavil, stálo za všetku námahu.
Svetlo a lesk „perly“ ma priviedol ku Svetlu, o ktorom sa ľuďom ani nesníva, lebo to už nie je o stvorení, ale o niečom inom. Všetci ľudia majú v sebe túto zázračnú „perlu“, ktorú je treba iba nájsť, vyčistiť a nechať sa ňou viesť ku Svetlu, ktoré keď nájdeme, už sa nebudeme pýtať po zmyslu života. A to želám všetkým, lebo práve to je tým zmyslom života. Nájsť Svetlo, ktoré už nie je v nás, ale je v nás, ak ho v sebe objavíme.
Život (a nielen ten v priestoročase) je ako voda v rieke, ktorú vidíme plynúť z dajakého neznámeho zdroja k dajakému neznámemu cieľu, ale keď ho chceme ulapiť, vykĺzne nám medzi prstami…
Leonard Degon
