Zostrojil som spoločenskú hru, ktorá simuluje národnú ekonomiku štátu. Je to akýsi model ekonomiky. Hra je pre štyroch resp. piatich hráčov. Každý zo štyroch hráčov má dve priemyselné odvetvia, napr. automobilový, potravinársky, drevársky a pod. Spolu je teda zastúpených osem odvetví a každý zo štyroch hráčov disponuje sumou 10 000 korún. Celkový objem peňazí v danej ekonomike je teda 4 x 10 000 = 40 000 korún. Na začiatku, okrem tejto sumy, hráč disponuje výrobnou halou, ktorá mu už vyrobila 10 položiek toho čo vyrába. Napríklad ten, kto vlastní potravinársky priemysel, má 10 položiek jedla, pričom jedna položka je 1 tona jedla.
Na začiatku hry bola stanovená pevná cena jednotlivých položiek a to sumou 1000 korún. Všetko teda stálo rovnako, len stavebný priemysel mal cenu jednej výrobnej haly, ktoré vyrábal, za 5000 korún. Vzhľadom k tomu, že každý kto disponoval výrobnou halou mohol na jeden raz vyrobiť len desať položiek, napr. 10 ton jedla, musel si zadovážiť ďalšiu výrobnú halu kúpou od majiteľa stavebného priemyslu, aby mu ona začala vyrábať ďalšie výrobky a aj ich výroba bola podmienená nákupom ďalších surovín od ostatných výrobcov (hráčov).
To znamená, že rast jedného hráča podmieňoval rast druhých hráčov. Ak by čo len jeden hráč stagnoval a prestal vyrábať, resp. málo vyrábal, museli by aj ostatní prestať vyrábať, resp. málo vyrábať.
Táto hra simuluje reálne ekonomické procesy, keďže ekonomika je navzájom prepojená a navzájom závislá. Skúste vyrábať elektriku, keď nemáte čo jesť. Skúste vyrábať autá, keď nemáte súčiastky, ktoré zabezpečuje strojársky priemysel. Skúste ťažiť drevo, keď nemáte pohonné hmoty atď.
Hráči sú teda nútení, ak chcú vyrábať a predávať, kupovať od ostatných ich produkty, lebo každý z hráčov vie (má to napísané v hernom pláne hry), aký materiál potrebuje, aby dokázal vyrobiť svoje výrobky. Všimnime si, že na začiatku hry bolo v obehu 40 000 korún. Identifikátorom úspechu ekonomiky je tzv. história jednotlivého hráča, ktorá je stanovená počtom výrobných hál svojho priemyselného odvetvia. Ako už bolo spomínané, jedna výrobná hala môže vyrobiť 10 položiek svojich výrobkov a potom si hráč musí kúpiť ďalšiu ak chce vo výrobe pokračovať. Aj v reálnom živote musí dané priemyselné odvetvie v priebehu rokov či desaťročí budovať, stavať, investovať a opravovať a to je tiež jeho história, preto som takýmto spôsobom zaviedol históriu výrobných hál (kvôli prehľadnosti, jednoduchosti a schematickému znázorneniu).
Keď sa hra začala, keď hráči si navzájom začali predávať svoje výrobky, ktorých mali na začiatku desať (napr. 10 krát 1 tona jedla, dreva a pod.) a kupovali tie výrobky, ktoré potrebovali, aby mohli ďalej vyrábať svoje výrobky, tak po nejakom čase všetci zistili (okrem jedného hráča), že majú v rukách málo peňazí. Teda menej ako desaťtisíc korún, ktoré obdržali na začiatku. Pričom výrobkov mali už dosť vyrobených. A práve preto už nepotrebovali vyrábať ďalšie, čakali skôr, že predajú to čo majú. A aj keby chceli ďalej vyrábať, tak aj tak nemali za čo, lebo mali málo peňazí potrebných na nákup surovín. Stav bol taký, že na skladoch nadbytok výrobkov, ale v rukách málo peňazí. Táto hra je však uzavretá, peniaze nemohli odísť preč. Traja hráči boli s nedostatkom peňazí avšak jeden hráč, a to konkrétne vlastník stavebného priemyslu, mal v rukách nielen svoje peniaze, ktoré obdržal na začiatku hry, ale aj peniaze svojich spoluhráčov. Disponoval financiami, ktoré chýbali ostatným a práve kvôli tejto nerovnováhe sa zmrazila ekonomika. Všetkých výrobkov bol dostatok, ale tie odpočívali v skladoch, pretože väčšina financií boli u jedného hráča a ostatní treli biedu.
Toto pripomína dnešnú dobu obrovského nadbytku čohokoľvek, len tých peňazí, za ktoré si vymieňame produkty a služby, je málo, resp. sú v obrovských objemoch len u úzkej skupiny ľudí.
Dôvod, prečo k tomu došlo, je ten, že stavebný priemysel predával svoje výrobné haly nutné k výrobe produktov za neprimerane vysokú cenu. Došlo teda k viaznutiu kolobehu peňazí, ktoré sa nahromadili u hráča stavebného priemyslu. Naschvál som na začiatku hry stanovil takéto pevné ceny produktov, aby k tejto kríze došlo – proste ide o matematický fakt. Samozrejme, že stavebný priemysel je v tomto prípade náhoda, kľudne som mohol vybrať priemysel pohonných hmôt, alebo strojársky priemysel, alebo nejaký iný, lebo ide len o schému a nemá to spoločné s tým, že by v reálnom živote práve stavebný priemysel odsával z ekonomiky peniaze.
Ceny som teda nastavil tak, aby k tejto kríze došlo, lebo to je práve to, čo prežívame v súčasnosti – veľa produktov a málo peňazí (prostriedky na výmenu týchto produktov) a chcel som ukázať jednu vec, ktorá mi však nevyšla, keďže hráči sa zachovali celkom inak, ako som predpokladal.
Chcel som ako bankár a majiteľ peňazí (okrem tých 40 000 na začiatku, ktoré mi nepatrili) a ako piaty hráč vstúpiť do hry so svojimi peniazmi. Veď oni ako soľ potrebovali práve to, čo ja som mal v rukách – obrovské množstvo financií. Obrovské množstvo. Tak som ponúkal, že požičiam na určitý malý úrok. Mojim cieľom bolo požičať, zobrať späť aj s úrokom, následne opäť požičať za určitý malý úrok. Tým by som pomaličky odsával financie z ekonomiky, aj keď tá by sa vďaka mojej finančnej injekcii rozbehla a naoko by to s ňou vyzeralo dobre. Postupom času by som odsal na úrokoch čoraz viac a viac peňazí. Hráči nemohli tlačiť peniaze, ich zdrojom by som bol ja – bankár, ktorý by im zabezpečoval tieto peniaze, kedykoľvek by si požiadali, samozrejme za patričný úrok. Napokon by v obehu boli už len moje (bankárove) peniaze lebo úroky by spôsobili, že aj tých pôvodných 40 000 korún na začiatku hry, ktoré bankárove neboli, by už bankárove boli. Chcel som teda dosiahnuť stav, ktorý teraz prežíva naša vlasť, ktorá sa nechala takýmto chytráctvom dobehnúť (po roku 1989) a aby v prežití z hry si to uvedomili. Hráči však mne pripravili celkom odlišné prežitie.
Takže som začal. Chcel som dať „výhodnú“ pôžičku najmladšiemu hráčovi, ktorý sa potýkal s najväčšími finančnými ťažkosťami. Už od začiatku bol presvedčený, že žiadnu pôžičku nechce. Na otázku „prečo“, odpovedal, že vidí čo robia dlhy a úroky s ľuďmi, aké ťažkosti to prináša. Mal len desať rokov! Už desaťročný človiečik vie, k čomu vedú dlžoby. Čo urobil následne? Samozrejme, všetci premýšľali ako von z tejto situácie, kedy obchod úplne zamrzol. Takže tento desaťročný hráč ponúkol svoje výrobky za polovičnú cenu. Obchod sa opäť troška naštartoval, zarobil a už mal nejaké peniaze k dispozícii. Premenil mŕtvy kapitál na živý kapitál tak isto ako svojho času Baťa, keď situácia bola v republike podobná a mal tie isté ťažkosti – málo peňazí a na skladoch veľa výrobkov.
Moju ponuku o pôžičku nechcel ani 12 ročný hráč, ktorý začal taktiež s výpredajmi a opäť aj jeho ťah viedol k oživeniu ekonomiky. Produkty sa teda pohli zo svojich skladov a začali prúdiť, začalo sa obchodovať, vyrábať a predávať. Tu si človek jasne a zreteľne uvedomí na svojej koži, prečo obchodné reťazce predávajú aj za polovičné ceny. Pretože ten tovar na skladoch potrebujú premeniť na peniaze v spoločnosti, ktorá je tovarmi síce presýtená, ale má málo peňazí. Ďalej človek okamžite chápe prečo existujú také veci ako „4+1“ – kúpite si štyri čokolády a piatu budete mať zadarmo. Aj tu hráči celkom spontánne robili tieto veci – „kúpite si 2 tony jedla, tretia bude zadarmo.“ Nikdy nečítali o Baťovi a nikdy neštudovali ekonomiku.
Navyše hráč vlastniaci stavebný priemysel, o ktorom už vieme, že nasal k sebe neúmerné množstvo financií tým, že na začiatku hry som stanovil predraženú cenu jednej výrobnej haly za 5000 korún, znížil uvedomujúc si tento fakt cenu na 3000 korún. A tým nastalo raketové napredovanie ekonomiky. Výrobky, ktoré predtým stáli nehybne v skladoch, peniaze, ktoré stáli nehybne v peňaženkách, sa zrazu dali do enormného pohybu, začalo sa stavať, vyrábať, predávať a to ešte nebolo všetko. Ako ďalší podporný prostriedok hráčmi spontánne zavedený bol výmenný (bartrový) obchod, kedy si už subjekty, keď im to pasovalo, nedávali peniaze, ale rovno si vymenili svoje výrobky. Napríklad 1 tona jedla za 1 tonu dreva. Obidvaja boli spokojní, lebo potrebovali práve tieto suroviny. Ten, čo mal drevo, potreboval jedlo a ten, čo mal jedlo, potreboval drevo. Ekonomika sa dostala do živého pohybu. No a piaty hráč – bankár zo svojimi papierikmi sa len nemo prizeral, úplne odstavený z hry.
Chcem podotknúť, že táto hra je schémou ekonomiky. Akoby v laboratóriu. Dá sa pri nej všeličo naučiť. Všeličo, čo sa reálne deje v praxi.
Ak by som mal prežitie zhrnúť do bodov, tak napíšem toto:
- Ekonomika sa zmrazila tým, že finančné prostriedky sa neprerozdeľovali spravodlivo, a preto kde u jedného hráča bola hojnosť financií, u ostatných bol ich nedostatok.
- Napredovanie nastalo vtedy, keď všetci hráči znížili ceny a robili výpredaje, keď hlavný odsávač financií – stavebný priemysel znížil následne ceny a keď začali používať výmenný obchod.
- Týmito múdrymi ťahmi nepadli do pasce bankára resp. majiteľa tlačiarne na peniaze, ktorý sa chcel zmocniť všetkých peňazí a tým aj skutočných hodnôt – jednotlivých priemyselných odvetví, ktoré by odkupoval od krachujúcich hráčov (alebo povedané spôsobom dnes moderným – tzv. exekučnými právami).
- Sme navzájom prepojení, lebo rast jedného priemyselného odvetvia znamená rast druhého, a naopak.
- O budúcnosť nášho národa sa nebojím, keďže na Slovensku prebývajú takí uvedomelí ľudskí duchovia, ktorí vedia, aj keď zatiaľ len schématicky, riešiť takéto situácie.
Martin Hruštínec
www.jupitera.sk
Poslední články autora:
