Ľudia sú vzdialení od správneho pochopenia a tým i od plnenia prikázaní, pretože majú tendenciu prispôsobovať si ich svojej pohodlnosti. A tak je to i s tým tretím, pri ktorom je väčšina veriacich presvedčená, že mu dostatočne učinili zadosť svojou účasťou na nedeľnej pobožnosti.
Avšak takýto prístup je iba svedectvom ich veľkej povrchnosti a pohodlnosti, pretože samotná účasť na pobožnosti nám nikdy nemôže posvätiť deň sviatočný!
Účasť na pobožnosti je tým najlepším predpokladom na to, aby sme sviatočný deň mohli správne posvätiť, avšak toto musíme učiniť len my samotní! Každý sám za seba! V skutočnosti jedine človek sám môže posvätiť deň sviatočný! Nemôže to za neho urobiť ani kňaz a nie je to vybavené ani jeho účasťou na pobožnosti.
V čom teda spočíva ono posvätenie? V zastavení, v tichu a v zamyslení sa nad svojim životom počas uplynulého týždňa. Vo vnútornom pohľade dozadu na všetky zásadné rozhodnutia, ktoré sme v týždni urobili a to vo vzťahu k Vôli Stvoriteľa. V posúdení toho, v čom boli naše činy v súlade s Jeho Vôľou a v čom sme sa od nej odchýlili.
Posvätenie sviatočného dňa teda spočíva v povinnosti, aby sme minimálne raz do týždňa, v deň pracovného pokoja ktorý nám k tomu poskytuje časový priestor, podrobili sami seba kritickej analýze, uvážili naše klady i zápory a vytýčili si správny smer, ktorým by sme sa mali uberať v budúcich dňoch. Smer, ktorý by mal byť samozrejme v súlade s Vôľou Najvyššieho.
A ak budeme takto pravidelne činiť, čiže ak budeme správnym spôsobom svätiť deň sviatočný, budeme vo svojom živote spieť k čoraz väčšiemu zdokonaleniu, zanechávajúc za sebou svoje chyby a nedostatky a stávajúc sa čoraz lepšími, svetlejšími a ušľachtilejšími ľuďmi.
Podstata sviatočného dňa teda spočíva v duchovnom zužitkovaní predchádzajúceho týždňa a vo vytýčení stratégie do ďalšieho, nového týždňa.
Kto však takto nekoná, prechádza svojim životom naprázdno, bez schopnosti duchovného zužitkovania všetkého, čo zažil. Celý jeho život mu prechádza pomedzi prsty a on z neho nezíska žiaden duchovný prospech, pretože si pre seba nedokázal nájsť chvíľu času a ticha. Takýto ľudia svoj život v podstate premrhajú, zotrvávajúc nepoučiteľne vo svojich starých chybách.
Šesť dní v týždni má byť teda pre nás priestorom pre svetské práce a siedmy deň odpočinku od svetských činností má byť naopak dňom práce duchovnej. A až takýmto spôsobom správne využitý sviatočný deň dá skutočný, duchovný zmysel celému nášmu životu a tomu, čo sme v ňom smeli prežiť.
Spýtajme sa teraz, kto takto koná? Keď aj nie úplne pravidelne, ale aspoň z času na čas? Kto si vo sviatočný deň zastane ako generál nad mapou bojových postavení svojej armády, aby dôsledne analyzoval stav jej bojaschopnosti, všetky jej slabiny i prednosti a aby na základe toho poznania vytýčil novú stratégiu do ďalšieho boja? Do boja za dobro, spravodlivosť a ľudskosť?
V súvislosti s našou problematikou nemožno zabudnúť na dva dôležité momenty, ktoré vo veľkej miere napomáhajú k správnemu posväteniu sviatočného dňa. Sú nimi mlčanie a ticho!
Najskôr pár slov k mlčaniu:
Mlčanie možno považovať za jeden z najzákladnejších predpokladov vyzrievania našej osobnosti.
Ak totiž v mlčaní nad niečim intenzívne premýšľame, naša myšlienka sa stáva silne magnetickou a nadobúda schopnosť priťahovať ako magnet všetky rovnorodé, alebo určitým spôsobom podobné myšlienkové formy. Ak sú naše myšlienky dobré, sme sa schopní prostredníctvom ich magnetizmu spojiť s vysokými úrovňami stvorenia. Touto cestou nám môže byť zoslané vyriešenie akéhokoľvek nášho osobného problému, môže nám byť ukázaný správny smer pri závažnom životnom rozhodnutí, ako i daná svetlá inšpirácia pre naše každodenné konanie a jednanie.
V mlčaní a v hlbokom myšlienkovom zahĺbení môžeme dostať na základe princípu myšlienkového magnetizmu odpoveď na čokoľvek.
Toto tušenie sily, ktoré v sebe skrýva mlčanie, vybadali už naši predkovia, keď vraveli, že hovoriť je striebro ale mlčať zlato. Taktiež z histórie máme mnohé príklady ľudí, ktorí sa snažili nadviazať spojenie so Svetlom tak, že načas odišli do samoty, napríklad do púšte, aby tam v mlčaní a tichu, nabitom myšlienkovým magnetizmom našli odpovede na všetky životné otázky.
V dnešnej dobe nie je samozrejme možný nejaký dlhodobý odchod do samoty a ani to nie je potrebné. Stačí iba v deň sviatočný správnym spôsobom zužitkovať to, o čom sme doposiaľ hovorili.
A teraz zase pár slov k tichu:
Iba v tichu sa môže naše mlčanie tvorivo a plnohodnotne rozvíjať. Dnešná doba je však pramálo naklonená skutočnému, duchovnému rozvoju človeka prostredníctvom ticha a mlčania. Naša doba je totiž dobou hluku, znemožňujúceho tiché sústredenie. V domácnostiach bývajú zapnuté televízory, rádiá, či rôzne prehrávače, ľudská myseľ je zaplnená nadmernými informáciami z internetu, novín a časopisov, takže moderný človek, ktorý nič netuší o týchto skutočnostiach sa stáva plytkou a povrchnou obeťou doby. Stáva akousi skupinovou dušou, neschopnou vytvoriť vlastnú, samostatnú a hlbokú myšlienku.
Takýto človek, plytkého a povrchného myslenia je potom iba biologickou bytosťou, považujúcou sa za človeka, ktorého však možno pomocou médií, internetu, alebo iných vplyvov bezmyšlienkovite manipulovať a vmanipulovať do čohokoľvek, pretože v ňom niet vlastného a samostatného uvažovania.
No a práve preto nám bolo pred stovkami rokov jasnozrivo darované tretie prikázanie, aby sme sa tohto všetkého dokázali vyvarovať. Aby sme dokázali prehliadnuť nástrahy temnoty a stať sa plnohodnotnými ľuďmi.
Milan Šupa
http://kusvetlu.blog.cz/
