V hovorovej reči medzi ľuďmi bežne dochádza k nedorozumeniam pre rozdielne chápanie významu jednotlivých slov, ale aj v neochote navzájom sa počúvať. Dnes nebudeme rozoberať príčiny, ktoré k tomu vedú. Nepôjde ani o „slovičkárenie“, ale o zameranie sa na pravý význam konkrétneho slova jedinečný.
Význam slova jedinečný sa najčastejšie zamieňa s významom slov, ktorými sa chce zdôrazniť mimoriadna hodnota niekoho, či niečoho pre nejakú jeho jednotlivosť, ktorá sa dá nájsť vlastne vo všetkom, ak by sme ju vážne začali hľadať. Nesprávne sa používa vo význame, ktorý nadhodnocuje, zdôrazňuje, že sa niekto, alebo niečo vymyká, „je nad“, z bežného hodnotového rámca napr. pre nejakú schopnosť, vlastnosť, ktorá si vyžiada ľudskú pozornosť alebo si zaslúži obdiv. Jedinečnosť vyplývajúca z nejakej jednotlivosti je len ilúziou. Aj preto, že každý sa riadi vlastným hodnotovým rebríčkom, aj keď uznáva všeobecne platnú hierarchiu hodnôt.
Jedinečnosť nespočíva v jednotlivosti, ale spočíva v celku. To iba človek rád vyzdvihne niečo, čo sa mu viac ukázalo pred rozumom riadeným, krátkozrakým pohľadom.
Význam spomínaného slova jedinečný spočíva v špecifických rozdieloch jednotlivcov, a týka sa rovnako všetkých ľudí. Nevyzdvihuje ani nepripisuje zvláštny význam iba jedinej vlastnosti, schopnosti, ale berie každého človeka ako celok, vrátane jeho mimoriadnej schopnosti, ktorou sa viac zviditeľňuje. Chcem poukázať na osobitosť, svojráznosť, svojskosť každého jedného človeka. Vždy prítomné a prirodzené rozdiely medzi ľuďmi, vyplývajúce práve z ich jedinečnosti.
Každý človek je unikát.
Ľudská bytosť, človek žijúci na zemi, „funguje“ ako jeden celok tak, že zhodnocuje (vedome aj nevedome) prichádzajúce vnemy z rozličných podnetov vonkajšieho i vnútorného prostredia, v ktorom sa pohybuje, žije. Tieto podnety spracováva svojou emocionálnou silou, osobnosťou, rozumom vždy len na vlastnej úrovni zrelosti a poznania. Prijaté a spracované podnety zároveň späť do vonkajšieho sveta vysiela – premieta – resp. formuje svoje chcenie, city, myšlienky, hovorí a koná viditeľné skutky.
Väčšina ľudí sa touto zjavnou skutočnosťou vedome nezaoberá, ani jej nevenuje dostatočnú pozornosť, iba si myslí (alebo vôbec nemyslí), že žije správne.
Je nanajvýš dôležité a potrebné si uvedomiť, že každý z nás má svoj vlastný vnútorný, reálny svet. Budoval si ho vo viacerých inkarnáciách, a na týchto základoch stavia a formuje v tomto živote ďalej už od útleho detstva, cez svoje citové zážitky, zmyslové, pocitové vnemy a ich chápanie – jedinečný.
Je neodpustiteľnou chybou, nedostatkom výchovy doma i v školách, že sa takejto dôležitej téme akou ľudská jedinečnosť je, nevenuje viac pozornosti. A ak áno, tak iba ojedinele a na krátky čas, možno čiastočne na niekoľkých hodinách etickej výchovy, či náboženstva na základných školách, alebo neskôr v úzko špecializovaných skupinách, napr. ako súčasť štúdia psychológie, kde však významne absentuje dôležitý duchovný aspekt. Čo spôsobuje ďalšie škody, pretože psychológia „bez ducha“, nevie definovať ani dušu, hoci sa jej problémom výsostne venuje. Je vytrhnutá z kontextu skutočného života.
Súčasná školská výchova a vzdelávanie venuje priveľa priestoru samotnému mechanickému učeniu sa, teórii, preberaniu cudzích vedomostí, memorovaniu, opakovaniu. Zaťažuje pamäť enormným množstvom informácií a takmer žiadnu pozornosť nevenuje citovému rozvoju a skutočnému, praktickému umeniu žiť. Nepripravuje mladého človeka pre funkčný, plnohodnotný život. Táto všeobecná nevedomosť: ako správne žiť, sa široko odzrkadľuje v každodennom živote ľudí. V nekvalitných a povrchných medziľudských vzťahoch, vo vzájomnom neporozumení, egoizme, celkového nezdravého spolunažívania ľudí.
Mnohí o tom čo-to vedia, niečo si naštudovali, prečítali, počuli. Iní v hĺbke duše čosi tušia, no vo vlastnom každodennom živote takmer nič z toho nevyužívajú. Správajú sa tak, akoby zákonitosť jedinečnosti vôbec neexistovala. Navzájom sa posudzujú, odsudzujú, manipulujú. Doma, v škole, či na pracovisku, chcú druhých vo svojom okolí meniť na „svoj obraz“, podľa vlastných predstáv a potrieb. Rozhnevá ich každý nesúhlasný názor a dokáže ich aj poriadne vytočiť. Potom sa pod tlakom svojho hnevu nedokážu ovládať a správajú sa nevhodne. Ubližujú najmä slovne, nie sú schopní priznať si vlastné chyby a slabosti. Chyby a „vinníkov“ takmer zásadne hľadajú vždy mimo seba, vonku.
Zotrvávať v tejto hlbokej nevedomosti z nesprávnej „výchovy“ nám umožňuje najmä naša povrchnosť a v nie malej miere aj pohodlnosť. Všetci od malička sme sa učili pomenovať detaily i deje v blízkom i vzdialenejšom okolitom svete jednotnými, strnulými názvami, poučkami, výrazmi, pojmami. Čím sme vtesnali živý pohyb vo všetkom do pevných foriem a na neprestajný živý pohyb a jeho premeny akosi nedbáme.
Veľmi nás zavádza aj skutočnosť našej vonkajšej fyzickej podobnosti. Máme telo, hlavu, oči, uši, atď. a tým nevedome prehliadame to podstatné v nás! A to vždy a v každom jednotlivcovi stále prítomný rozdiel vo vnútornom prežívaní všetkého, čo na nás zvnútra aj zvonku pôsobí!
Naša jedinečnosť je v našej osobnosti, našich vibráciách, vyžarovaní, v jedinečnom emocionálnom potenciáli, ktorým je naša duchovná podstata – duch – ukrytý v duši a fyzickom tele. A práve pod vplyvom určitého stupňa zrelosti tejto vnútornej, pred vonkajšími zrakmi skrytej vibrácie „vidia“ naše fyzické oči a „počujú“ naše fyzické uši, spolupracujú všetky telesné zmysly. K nám prichádzajúce citové vlny, myšlienky, počuté, aj nami vyrieknuté slová, aj keď budú navonok rovnaké, v živom pohybe a prežívaní jedinečného ducha majú vždy rozdielny citový efekt, náboj. Rozvibrujú vnútro každého jednotlivca úplne inak – vždy jedinečne.
Ľahko sa nechávame pomýliť povrchným pohľadom pri nekoncentrovanom pozorovaní vonkajšieho prejavu správania sa ľudí v našom okolí, ktorí reagujú navonok podobnými reakciami, gestami, zvukmi, mimikou, pohybmi v prežívaní rôznych, najmä vypätých situácií. Zdá sa nám, že je to celkom rovnaké… Veď smutní ľudia obyčajne plačú, nariekajú, sú depresívni, a pod. A naopak veselí ľudia sa smejú, tešia, nadšene poskakujú, a nahnevaní zase hlasno kričia, gestikulujú, atď. Lenže neviditeľné vnútorné pochody, ktoré pritom nemôžeme vidieť, sú u každého iné, vždy svojrázne, osobité, jedinečné. Tie dokáže viac vycítiť len duchovne prebudený človek. Citlivý, vnímavý človek je schopný empatie, dokáže sa vcítiť do duše iného človeka, a tým mu aj hlbšie porozumieť a pomôcť. No chladný, viac racionálne založený človek sa o citové prejavy iných veľmi nestará.
Názorová zhoda, či blízka podobnosť v citovom prežívaní, ľudí silne zbližuje, priťahuje, rozumejú si. Cítia k sebe vzájomné sympatie, náklonnosť. Ale funguje to aj naopak. K niekomu môžeme cítiť aj silnú antipatiu, a niekto je nám skôr ľahostajný.
No nie menej dôležité sú tiež názorové rozdiely ľudí, najmä ak ich dokážu riešiť vecne, s rešpektom a uznaním práva jedinečnosti a vlastného názoru s nadhľadom, bez búrlivých a zbytočných negatívnych emócií. Tieto rozdiely sú potrebným stimulom pre duchovné dozrievanie v hrubomhotnosti, pretože vplývajú na dynamiku pohybu, živosť v napredovaní duchovného a osobnostného vývoja jednotlivcov aj celej ľudskej spoločnosti.
Učme sa preto vedome vnímať a tolerovať ľudskú jedinečnosť. Buďme otvorení a vnímaví k názorom iných. Sú vždy obojstranným prínosom. Nie je náhoda, že sa istí ľudia v istom čase stretnú na križovatkách života, aj na každodenných cestách. K tomu, aby medziľudské vzťahy a spolužitie naozaj správne fungovali je potrebný prejav ochoty a úprimného záujmu, dobrá vôľa, trpezlivosť a tolerancia.
Darujme si vzájomné prežívanie jedinečnosti. Usilujme sa viac preciťovať, sústredenejšie zvažovať dojmy, aby sme sa vyvarovali unáhlených záverov a súdov, pretože sú veľkou prekážkou v harmonickom spolunažívaní ľudí.
Alžbeta K.
Poslední články autorky:
