Určite nik nepochybuje, že pôda bola, je a navždy zostane prvkom, bez ktorého by človek nemohol na Zemi existovať. Celé tisícročia pôda zohrávala životne dôležitú funkciu kvôli ktorej jednotlivec i celé národy boli schopné podstupovať boje.
Potravu si človek zväčša zadovážil sám, svojou prácou na poli. Sebestačnosť jednotlivca, rodiny alebo komunity bola neodmysliteľnou súčasťou života. Nadúroda sa predala a za zarobené peniaze sa kúpili iné, zväčša remeselné veci. Časť úrody sa odvádzala pre panstvo alebo človek pracoval určitú dobu na tzv. pánskom – teda na pozemkoch patriacim vedúcim spoločenským vrstvám v danej oblasti (zemepán, palatín, kráľ a podobne). Keďže väčšina obyvateľstva bola nútená kvôli vlastnému prežitiu pracovať na poli, tak úplne prirodzene si človek vytvoril vzťah k prírode. Vedel kedy bude búrka, kedy siať, žať, čo prospieva a čo zas nie. Pôdu vnímal ako niečo, na čom je fyzicky závislý a vážil si ju. Veď nevlastniacich pôdu nazývali „bezzemkovia“ – najbiednejšie spoločenské vrstvy. Živili sa zväčša ako pomocníci u nejakého statku, dostávali jedlo a nocľah za prácu.
Keď si pozriete letecké snímky Slovenska ešte z pred roka 1948, tak uvidíte plno pestrofarebných obdlžníčkov (polia vysadené rôznymi plodinami), ktoré lemovali krajinu vôkol obcí. Keď si pozriete staré pozemkové mapy, tiež z pred roka 1948, tak tam identicky sú zakreslené tieto obdĺžničky ako parcely (tzv. E-KN). A keď si pozriete vlastníctvo k týmto starým E-KN parcelám, či už v pôvodných pozemnoknižných vložkách alebo teraz na listoch vlastníctva, tak tam uvidíte pozoruhodnú vec – v jednej pozemnoknižnej vložke nebýva vôbec výnimkou zapísaných väčšie množstvo parciel s veľkým množstvom vlastníkov. Z toho jasne vyplýva, že tieto parcely (napríklad 30 parciel zapísaných vo vložke vlastnilo 20 ľudí) sú vo vlastníctve určitých konkrétnych ľudí spoločne. Život bol tak uspôsobený, že tí dvadsiati sa vedeli medzi sebou dohodnúť. Fero bude mať políčko, kde si zasadí kapustu, Jožko zas vedľa bude kosiť trávu a Janko bude inde sadiť zemiaky. Poprípade si to niekedy vymenili. Boli tak závislí na úrode, že ak by ju nemali, umrú od hladu. Preto ich situácia nútila spolupracovať a pôdu si vážiť. Žilo sa ťažšie ako dnes a človeka by vtedy ani len nenapadlo vyhodiť kus chleba do koša, lebo vedel, ako ťažko sa na ten chlieb narobil – od prípravy pôdy až po samotné vytiahnutie z pece.
Po druhej svetovej vojne na Slovensku (taktiež na celom svete) nastala v spôsobe života vďaka nástupu technológií revolúcia, ktorá zmenila tisícročia zaužívaný spôsob života od základov. Prejavuje sa tým, že napríklad ak pokosenie veľkého poľa bola kedysi otázka polovice dediny, tak dnes vám na kombajne túto prácu vykoná jeden človek za jeden deň. Ak sa úroda kedysi brala týždeň a bolo prítomných množstvo pracovníkov, tak dnes rôzne mechanizmy zaúradujú tak, že ešte aj priamo na poli vám oddelia zrno od pliev. Nástup technológií spôsobil, že jeden človek vykoná prácu za sto a ušetrí množstvo času i fyzických síl.
Navyše, polia zabrali novovytvorené družstvá, ktoré ich obhospodarovali a úroda išla do štátnych skladov. Ľudí, ktorí predtým na týchto políčkach pracovali (tak ako po celé tisícročia ich predkovia), poslali do novovytvorených fabrík.
V podstate pôda v takom rozsahu, ako sa používala pred združstevnením, sa používala aj po ňom, lebo aj pred rokom 1948 sme boli potravinovo sebestační. Tu bol len ten zásadný rozdiel, že pred rokom 1948 všetci (resp. väčšina) museli pracovať na poli, aby prežili, tak po roku 1948 pracovala len menšina, lebo nástup technológii to umožňoval a dosiahol sa v podstate ten istý efekt. Navyše, človek sa už tak nenadrel a svoj chlieb si kúpil v Jednote. Samozrejme, na Slovensku bol vzťah k pôde tak silný, že ľudia si aj napriek tomu, na poliach, ktoré im štát nevzal, ďalej popri zamestnaní hospodárili, čím si vylepšovali svoju ekonomickú situáciu.
V roku 1989 nastala zmena režimu a družstvá až na výnimky zanikli. Avšak radový človek sa už nevrátil ku spôsobu života, aký prežívali jeho rodičia a starí rodičia pred pol storočím. Veď dotyčný človek býval v paneláku niekde na sídlisku nejakého mesta a kde mal chodiť po nejakých roliach a lúkach svojich rodičov a sadiť si tam a chovať? Navyše po 50 rokoch ľudia už aj zabudli, kde aké pozemky mali. Mnoho z nich pomrelo a deti zabudli dokonca aj pracovať v poľnohospodárskej a živočíšnej sfére. Nemôžeme im to vytýkať, veď komunistický režim ich poslal do fabriky, tak ako sa to mali naučiť? Bolo by teda veľmi naivné si myslieť, že likvidáciou družstiev sa ľudia vrátia na svoje role a budú ich ako pred pol storočím obhospodarovať, avšak s tým sa ani nerátalo. Rátalo sa s tým, že západ nám sem bude dovážať svoj odpad, a tak sa aj deje. My naoplátku, aby sme si na tento odpad zarobili (lebo aj on zasýti brucho a je to lepšie ako nič), ideme pracovať ako lacná pracovná sila ku nim.
Vzhľadom k tomu, že v súčasnosti na Slovensku prakticky neexistuje poľnohospodárstvo (za poľnohospodárstvo nemožno rátať hektáre pár druhov plodín – repky, slnečnice a pod.) a potraviny nám predáva zväčša západ, tak človek nemá žiaden vzťah k pôde. Vlastní nejaký pozemok a nevie čo s ním, lebo on už na rozdiel od svojich predkov a na rozdiel od komunistov tento pozemok neobhospodaruje. On si tam proste tie zemiaky nezasadí, lebo si ich vie kúpiť v supermarkete. A preto v súčasnosti sa na pôdu už nedívame ako na zdroj potravy, teda na zdroj života, ale vnímame ju už len cez okuliare stavebných pozemkov! Lebo tu ešte dokáže vidieť nejaký zmysel, keďže človek musí niekde bývať a je ochotný za pôdu, na ktorej si chce postaviť dom, dosť zaplatiť a aj splácať celý život banke hypotéku. Takže po stavebných pozemkoch je dopyt a preto takéto vnímanie. Samozrejme nejde len o rodinné domy, ale aj o supermarkety, automobilky, sklady a pod. Toto vnímanie je chybné!
Povedzme si ako to malo po roku 1989 prebiehať. Jednoducho našu potravinovú výrobu nepustiť z rúk. Družstvá (ako aj iné štátne podniky) mal štát po zmene režimu spravovať ako strategický bod. Je pravda, že v 1948 sa udiala krivda a nespravodlivosť (násilné odoberanie pôdy) a z toho vzišlo niečo, čo nie je celkom zdravé, ale ak sme chceli napraviť túto krivdu, tak sme mali ísť na to inak. Keď máte choré telo, tak aj ono, ak sa chce uzdraviť, potrebuje nutne čas a postupnosť. Keď sa chce niekto otužovať, tak neskočí hneď bez predchádzajúcej prípravy do ľadovej vody. Naopak, premyslenými krokmi postupne sa otužuje až napokon si telo zvykne a môže za nejaký čas ísť aj do najstudenšej. Presne tak aj po roku 1989 sa mali krivdy naprávať postupne, inak z toho vzíde a žiaľ aj napokon vzišla ešte väčšia krivda.
Štát mal teda družstvá spravovať tak ako doteraz, mal postupne vykupovať túto pôdu od majiteľov, mal ju prenajímať súkromným rodinným farmám, ktoré by zásobovali okolie. Mal byť sprostredkovateľom medzi skutočnými majiteľmi pôdy a potenciálnymi lokálnymi farmármi. Mal zabezpečovať, aby Slovensko zostalo potravinovo sebestačné a aby sa pozemky obhospodarovali. Cieľom mali byť lokálne rodinné farmy, alebo lokálni hospodári zásobujúci okolie najlepšie bio – kvalitnými potravinami. A to chcelo čas. Tam kde sa ešte k slovu neprihlásil potenciálny farmár, ktorý by splňoval štátom dané kritéria, tam by stále fungovalo družstvo tak ako doteraz.
Samozrejme ak chcel niekto naspäť svoj pozemok tak pokiaľ by chcel na ňom hospodáriť, tak družstvo nemá dôvod mu ho nevrátiť. Avšak vzhľadom k tomu, že väčšina takýchto pozemkov nie je na liste vlastníctva napísaná na jedného majiteľa, ale viacerých v rôznych podieloch, ako sme si vyššie popísali, a doba sa zmenila, tak štát mal zabezpečiť okamžite pozemkové úpravy, aby dotyčný človek vlastnil len pozemky, v ktorých bude len sám ako jediný vlastník v podiely 1/1, čo by prispelo k prehľadnosti.
Čo robiť teraz, keď už sme v stave potravinovej závislosti, kedy nám dokonca hrozí, že cudzinci skúpia našu pôdu? Pozrime na to z pohľadu jednotlivca, človeka, ktorý číta tento článok. Mali by sme si opäť vážiť pôdu. Našu krásnu Slovenskú zem, ktorú nám Boh daroval a právom očakáva od nás jej zveľadenie. Ak máme aspoň malú záhradku, skúsme si sadiť vlastné plodiny. Čo nám táto činnosť prinesie? Veľmi mnoho vecí. Nielen zdravé potraviny, ušetrené peniaze, ale aj fyzickú i psychickú terapiu, ktorú práca so zemou prináša. Zem akoby vyťahovala z človeka rôzne neduhy. A pokiaľ máme možnosť, skúsme uprednostniť miestneho človeka ponúkajúceho svoje prebytky alebo výrobky, pomôžeme si navzájom. Kto má ako také vedomosti, skúsenosti a vlastní pozemok, a ak mu to čas i zdravie umožňuje, nech ho skúsi obhospodarovať. Či už si tam vysadí ovocný sad, zasadí mrkvu či bude chovať zvieratá, tých tvorivých možností je obrovské množstvo.
Martin Hruštínec
www.jupitera.sk
Poslední články autora:
