V tretej časti sa bližšie pozrieme na známe pojmy, často podávané cez zavádzajúci obsah. Články v časopisoch pojednávajú o Kristovom vedomí, o láske, o slobode, o rozdielnych stupňoch duchovnej zrelosti ľudí, atď. Chýba v nich dôraz na zodpovednosť za vlastné konanie, slobodu výberu, rozhodovanie.
Rozdiely v stupňoch duchovnej zrelosti ľudí sú a budú, pretože každému človeku je rovnako ponechaná slobodná vôľa, dar Stvoriteľa. No zároveň každý sám za seba nesie zodpovednosť, čomu mnohí nechcú rozumieť.
V 2. časti článku bolo predznačené, že ľudia si volia smer cesty medzi polaritami, aby pochopili zásadný rozdiel medzi dobrom a zlom. K nim vsadená mravná opora je bezpečnou kotvou, aby človek neblúdil, aby dokázal s istotou rozoznať čo je správne a čo nie.
K tomu je potrebné brať v úvahu aj to, kde sa kto narodil, kde žije, lebo to nie je náhodné. Že si ľudia domov ťahajú netradičné, cudzie kultúrne, náboženské prvky, nie je chybou miesta odkiaľ ich berú, ale chybou jednotlivcov, ktorí blúdia najmä preto, že nepoznajú a nerešpektujú prírodné zákony-Božiu vôľu. Mnohí tak nevedome márnia svoj drahocenný čas. Nepozastavujú sa nad tým, prečo našli svoj domov práve v tejto krajine. Nepremýšľajú, prečo sa narodili v srdci Európy a žijú akosi rozpoltene. Tu prítomný telom, ale duchom v nejakej vzdialenej krajine. Je to prirodzené? Zahadzujú ľahkovážne dar miesta, priestoru a času, ktorý im bol milostivo poskytnutý.
Zdanie často klame. Ak to, čomu sa venujem, „funguje“, zdá sa byť pozemsky v poriadku, nemusí to stačiť na potvrdenie správnosti. Človek si z týchto dôvodov myslí, že duchovne rastie, že napreduje, všetko je OK. Ale často opak býva pravdou, najmä ak nehľadá s pokorou v srdci, s živou túžbou po poznaní Pravdy. V skutočnosti mnohí idú bludným smerom, ktorý ich pevne zachytil, a oni to už nie sú schopní rozoznať.
Namiesto pokory a duchovného citu sa nechávajú viesť rozumovým rozhodovaním, zvedavosťou, hľadajú niečo pútavé, senzačné, nové, možno z dávnej minulosti známe, čo sa páči ich rozumu.
Najčastejšie sa argumentuje tvrdením, že Boh je len jeden a všetky náboženstvá rovnako hovoria o Bohu, láske k blížnemu, lenže popritom hlásajú aj mnoho poloprávd, nezrovnalostí a pokrivenín. Čím sa vytvorilo množstvo úskalí, na ktorých ľudské duše stroskotajú, ak ich včas neodhalia. Také poznanie potom nebýva pravé, čisté, ale pokrivené, zložené z netradičných (veľkej obľube sa tešia najmä východné prvky) náboženských, filozofických prvkov a populárnych prvkov ezoteriky.
Opatrnosti nie je nikdy dosť! Aj keď budujeme svoje poznanie doma, na kresťanských základoch, nemáme v tom záruku, že stavba nášho duchovného poznania nebude pokrivená, najmä ak sa opierame o cirkevné dogmy, staré, a ťažké nánosy. Aby sme ich odhalili a dokázali sa ich zbaviť, nie sme ponechaní bez pomoci, a kto hľadá, ten ju nájde.
Ľudia vôbec netušia s akým druhom neviditeľných energií sa spájajú napr. pri opakovaných meditáciách, mentálnych cvičeniach, kedy sa dobrovoľne otvárajú neznámym silám z astrálnej úrovne, ktoré ich môžu nebadane zachytiť a cez podsúvanie myšlienok manipulovať. Ide o nepoznané, nebezpečné nástrahy temna, ktoré dokážu ľudskú myseľ a bezbrannú dušu celkom ovládnuť a zneužiť na svoje temné ciele bez toho, aby im nato prišla.
Príčinou blúdenia býva chýbajúca duchovná ostražitosť, bdelosť, nedostatok duchovného citu, vyciťovania, či podľahnutie pokušeniu podávanom v lákavom obale. Žiaľ, pomáhať tomu, kto o pomoc nestojí, sa nedá. No možno aspoň v dobrom varovať. Rozhodnutie ostáva na slobodnom výbere jednotlivcov.
V článkoch je vďačnou témou láska. V myšlienkach o láske nebýva oddelená duševná láska od telesného pudu. Vyzerá, že je to jedno a to isté. Dokonca pud (sex) býva nadradený nad cit lásky, ako silná slobodná potreba, ktorú treba akceptovať. Ak nie, strašenie chorobami, duševnou nepohodou. Tie však nevznikajú z absencie voľného sexu, ale z nevedomosti.
V inom článku známy liečiteľ otvorene odporúča mladým, aby si intímne vyskúšali niekoľko(?) partnerov pred manželským zväzkom. V závere konštatuje, že rozdiel v počte intímnych partneriek bude samozrejme iný u osemnásťročného, ako u osemdesiatročného.
Univerzálna láska, ktorej východiskom je duchovná zrelosť, harmónia v človeku, nemá nič spoločné s pohlavným pudom.
Partnerská láska závisí od zrelosti, čistoty, vrúcnosti a sily citu. Dlhoročné partnerstvo udrží len vzájomná láska, tolerancia a porozumenie. U takýchto partnerov bude aj pohlavný pud ušľachtilejší a poslúži okrem plodenia aj na výmenu jemných, vyšších energií citu lásky. Energia jemných vibrácií lásky pre vzájomnú telesnú výmenu partnerov sa v duši akumuluje, nefunguje ako každodenná potreba tela. Zrelí partneri, ktorí tomuto rozumejú, nemajú problém s intimitou, nehľadajú si ďalších partnerov, pretože ich chráni vzájomná láska a vernosť.
Východné filozofie tvrdia, že sex rozširuje vedomie. Je to zavádzajúce tvrdenie! Iba cit lásky je skutočným prostriedkom k rozšíreniu vedomia. Čistým, jasným vyžarovaním ochraňuje pár od nečistých myšlienok, zvrhlej fantázie, vyžívaní sa v nízkych pocitoch. Vzájomný cit lásky pár dvíha. Žiaľ, v dnešných časoch sú takto žijúce partnerstvá skôr vzácnosťou, ako pravidlom. Pre citový úpadok jednotlivca, ktorý nie je schopný skutočného citu lásky. Láska pramení z ducha človeka. Ak je človek príliš racionálny, nerozvíjal svoju citovú stránku, nie je schopný pravého citu lásky, iba sebectva. Túži partnera vlastniť, mať ho len pre seba, pre plnenie svojich potrieb a túžob.
Ľudia si lásku veľmi často zamieňajú so zaľúbenosťou, sympatiou, „páčením sa“, tzv. „chémiou tela“, za čím sa skrýva vystupňovaný pud, nie hlboký cit. Partnerstvo uzavrú na zaľúbenosti, pude, pocitoch z rozumu. Pravý cit, si zamieňajú s očarením telesných zmyslov. S pocitmi, ktoré sa šíria cez nervové vzruchy tela, telesné zmysly, fantáziu rozumu a pud, čo postupne a pomerne rýchlo vyprchá. Veľmi sa to podobá na lásku, len človek to nevie správne rozoznať. A takýchto partnerstiev je dnes žiaľ, väčšina. Stačí nazrieť do štatistík rozvodovosti, ktorá z roka na rok narastá.
Jednou z hlavných zbraní temna, ako pripútať ľudí k hmote, k Zemi, je práve cez ľudské slabosti, vlastnosti a sklony. Udržať ich aj po smrti v blízkosti Zeme, napr. túžbou po vyžívaní sa v telesnosti. A v dnešnej dobe sa v tomto temnotám zvlášť darí. Všade, kde sa len dá, ľuďom pred oči stavajú odhalené, pestované telá mladých žien a mužov, aby sa pokušenie z mysle nevytratilo. Pud je umelo vybičovaný, niekoľkonásobne vystupňovaný, ako mal byť v skutočnosti. Mnohí sa preň dobrovoľne stali skazonosnými nástrojmi temna, aby ďalších kazili a sťahovali nadol, ako nebezpečný vírus, zhubná nákaza. Cez rôzne obrázky v časopisoch, dvojzmyselné reči, vtipy, pomôcky, zvrátený dej vo filmoch, v médiách, v hudobných klipoch, v tzv. reality show (t. č. v TV: Farma, alebo Hotel Paradise) a pod. A toto všetko sú scestné, denne prezentované vzory pre mladú generáciu!
V partnerstvách, ktoré nie sú založené na cite lásky, partneri pociťujú osamelosť, nespokojnosť a po krátkom čase spoločného života si hľadajú nové, zaujímavejšie objekty.
Pohlavný pud bol daný ľuďom aj zvieratám kvôli prinášaniu potomstva. Duševná láska ľudí však nie je závislá na pohlavnom pude. Dôkazom je láska rodičovská, materinská, súrodenecká a pod., kde pud nemá miesta. Ak áno, je to incest proti prírode, prejav duševnej odchýlky, ktorá môže mať rôzne príčiny. Špecifickou odchýlkou je homosexualita.
Stvoriteľ nám na pomoc daroval Desatoro. Odporúčania, rady v mravných zásadách, ktoré sú pre ľudského ducha na cestách hmotným svetom pevným oporným bodom. Aby neskĺzol do bahna duševnej špiny. Aby nebol stratený, zatratený.
Z Božej Lásky k nám prišla ďalšia pomoc, Ježiš, ktorý v Slove ukazuje cestu k Svetlu. Bez mravnej pevne zakotvenej opory v človeku nemôže správne fungovať žiaden „program“, o ktorých hovoria odborníci, a už vôbec nie „program sex“.
Ďalej sa máme možnosť dočítať o Kristovom vedomí, jeho prirovnávaní k vedomiu ľudskému. Tvrdiť, že človek je božský, že dosiahne rovnaký stupeň duchovného vedomia a splynie s Bohom, je nezodpovedné! Kristovo oživujúce jadro nebolo duchovné, ale božské, časťou z Boha, ktorú Boh z lásky k ľuďom poslal na Zem. Kristus vo svojom jadre, ako časť Boha, bol a je Synom Božím. Preto Jeho Božské vedomie nedokáže skutočne spoznať žiaden ľudský duch, ktorý sa do hĺbok Jeho duše, a do výšin, kam sa navrátil, nikdy nedostane. Treba byť pokornejší, nevyjadrovať sa ľahkovážne k tomu, čo nemôžeme spoznať, pokorne si to priznať.
Slobodný je ten človek, ktorý pozná a rešpektuje vesmírne, prírodné zákony – Božiu vôľu a podľa nej žije. Iná sloboda neexistuje. Kto si myslí, že je aj bez toho slobodný, skĺzol do egoizmu, závislostí, lákavých, skrytých a rafinovaných osídiel temných síl.
Človek je samostatný slobodný tvor, ale zároveň je súčasťou veľkého celku, Stvorenia. Ak nechce byť z celku vylúčený, musí poznať pravidlá celku, rešpektovať ich a podľa nich žiť. Ak pravidlá z vlastnej vôle nedodržiava, lebo ich ani nepozná, vesmírne zákony ho z celku vylúčia aj napriek tomu, že by rád ostal, aj keď sa im neprispôsobil. Vo svojej tvrdohlavosti a pýche nechápe, že je to nezlučiteľné. Nezabúdajme, že ku konečnému zúčtovaniu sa rýchlo blížime všetci. Nie je to strašenie, ale blížiaca sa realita.
Ľudstvo sa nechce dobrovoľne pokoriť pred Božou veľkosťou. Nechce prestať s velikášstvom, že človek je božský, že s ním splynie, či dokonca sa stane samotným Bohom. Aj napriek jednoduchej logike, že ľudský duch sa nikdy nedokáže rozžiariť na intenzitu Božieho Svetla. Keby sa raz aj smel priblížiť k Bohu, čo ani nie je podľa prírodných zákonov prípustné, tak už približovaním sa k cieľu by po ceste zhorel, ako makové zrniečko na Slnku.
Snaha o dosiahnutie nirvány, rozplynutie sa v blaženosti je zavádzanie ľudí. Zhorieť z velikášstva, alebo sa v nirváne rozplynúť v nič? Načo potom toľké snaženie o zdokonaľovanie poznania, duchovnú zrelosť, večný život? Má to logiku?
Človek nie je ani priamo stvorený Bohom. No z túžby po zdokonalení, ako duchovné semienko -duchovné jadro- dostal milosť rozvinúť sa v zrelú, duchovnú, seba-vedomú osobnosť dozrievaním na Zemi. Podobne ako semeno vnorené do pôdy Zeme. Duch človeka má vo svojom duchovnom jadre Božskú iskru, ale vývinom duchovného jadra v zrelú duchovnú osobnosť sa nestane božským, ale ostane duchovným. Nedokáže prekročiť hranicu svojho druhu, svoj duchovný pôvod.
Boh, Stvoriteľ veľkého diela – Stvorenia – je bezbytostný, ostáva nad svojím dielom, ktoré je samostatné. Nebolo a nie je jeho priamou súčasťou. Toto rovnako platí pre zrelé, ale oproti Bohu a vesmíru nepatrné duchovné bytosti, ktoré sú len maličkou súčasťou veľkého diela Stvorenia. Preto sa nemôžu stať priamou súčasťou Boha. Tým však nie sú snáď Stvoriteľom opustené, ani o nič ochudobnené, pretože ako zrelí ľudskí duchovia majú vo svojom druhu určené miesto, ale aj neobmedzenú možnosť vývoja so zárukou života večného v Raji – duchovnom Domove, od ktorého je k Bohu ešte nepredstaviteľná diaľka. Svojmu Bohu sa ľudskí duchovia majú a môžu s pokorou a láskou približovať poznávaním Jeho veľkosti v Jeho veľkolepom diele, v ktorom smú z Jeho milosti prebývať, slúžiť mu. A to je najväčší a najkrajší Dar a pomoc pre ľudských duchov, za ktorý majú byť vďační.
Vo veľkom Stvorení má všetko svoje miesto, aj ľudský duch. Po pozemskej smrti v plnej zrelosti smie sa vrátiť Domov, ako zrelá, seba-vedomá duchovná osobnosť. Nedokáže prekročiť hranice vlastného pôvodu. Vesmírne zákony to nedovolia. Môže, ba má, vrátiť sa do miesta svojho pôvodu – Duchovnej ríše – z ktorej vyšiel ako nevedomý duchovný zárodok.
Stvorenie, aj náš vesmír, sa rozvíja, rozpína. Má veľa úrovní a v nich príbytkov. Je udržiavané vyžarovaním Božieho Svetla, no ako samostatný celok zostáva navždy mimo svojho Tvorcu. Všetko podlieha jednoduchým prírodným, fyzikálnym zákonom, o ktorých človek neuvažuje, že aj on im podlieha, lebo sa od prírody oddelil. Tie neplatia iba vo vede a technike, v prírode, ale v celom Stvorení, človeka z toho nevynímajúc.
Život je vzácny dar, ktorý máme využiť naplno. Budovať si poznanie, ktoré nás povedie Domov, za Svetlom. Preto budujme na pevných základoch dôkladnú stavbu svojho duchovného poznania, aby sa nám pri prvom závane silného vetra nezrútila.
Alžbeta K.
Poslední články autorky:
