Táto otázka sa musí mnohým zdať absurdná, lebo jestvuje všeobecné presvedčenie, že také bytosti v tomto našom materiálnom a konzumnom svete ani nemôžu jestvovať. Tento náš svet je taký nestály a premenlivý, ako tečúca voda v rieke, a čo platilo včera, dnes už neplatí, lebo to čas odvial do minulosti, ktorú už nemožno uchopiť a navrátiť, lebo žijeme v neurčitom prítomnom okamihu, ktorý ani nedokážeme definovať. A podobne je to aj s druhým relatívnym pojmom „priestor“, lebo čo je relatívne, to akoby v realite sveta ani nejestvovalo. Je to niečo ako prelud, mámenie zmyslov a teda niečo veľmi pochybné. Ale, čo je potom vlastne skutočná realita? Ak to nie je v tomto našom známom svete, tak kde sa nachádza? Logicky by sme ju mali hľadať mimo oblasť relativity, teda tam, kde je čistá duchovnosť a pôvodnosť – teda u Stvoriteľa. Ale tá je pre nás materiálnych a teda aj relatívnych ľudí neprístupná, lebo také sú aj naše zmysly – relatívne a subjektívne.
Ale človek sa takýto obmedzený nerodí, takým sa postupne v živote stáva, lebo podstata našej bytosti nie je naša telesná schránka, ale to, čo sa v nej ukrýva – teda inteligencia a duchovnosť. S formovaním nášho ega sa postupne vytráca aj naša duchovnosť, ktorá ustupuje do pozadia, až sa napokon celkom vytratí a my sa domnievame, že našou prirodzenosťou je iba naša telesnosť. Naša duchovná duša tak postupne upadá do stavu nečinnosti, ktorý sa podobá spánku, z ktorého sa zobúdza až v okamihu našej telesnej smrti.
Ale jestvujú medzi nami aj takí, ktorí sa z tohto spánku duše dokážu zobudiť a potom vnímajú aj svet večnosti, pre ktorý platia celkom iné pravidlá, ako sú tie naše pozemské a realativistické.
Tu sa nám však natíska otázka, ako sa takíto ľudia dokážu v tomto stave a rozpoložení orientovať, uvažovať a správať? Je to vôbec možné? Vnímať súčasne časopriestorovú relatívnosť, aj večnú realitu vo všejednote u Stvoriteľa? Ako rozmýšľa a uvažuje takýto duchovne „zobudený“ človek, kde sa prelína fikcia materiálneho sveta a duchovná skutočnosť? Lebo vieme, že jestvuje aj duchovná nestála a relatívna predstavivosť. Ako dokáže odlíšiť to skutočné od toho neskutočného? Všetky náboženské predstavy, ktoré sa prezentujú ako vieroučné dogmy, sú vymyslené ľuďmi a majú so skutočnou realitou málo spoločné. Práve pre takúto relatívnosť sveta a „ľudskej duchovnej tvorby“ mnohí popierajú existenciu skutočnej reality a tým aj samotného Stvoriteľa.
Objaviť pravdu v tom mori neprávd a falošných predstáv a dospieť k poznaniu skutočnej reality je nesmierne ťažké a iba málokomu sa to aj podarí. Ako vodítko je možné odporučiť nevenovať pozornosť všetkému, na čo sa pýtame otázkami typu „kedy, kde a koľko“, lebo to sú všetko zavádzajúce relatívne a sugestívne pojmy, ktoré vedú na scestie. Skutočnú realitu nemožno odkryť otázkami „kedy, kde a koľko“. V realite nie je nijaké „kedy, kde a koľko“! Kto si dokáže predstaviť takéto uvažovanie bez týchto zavádzajúcich pojmov, má šancu objaviť skutočné myslenie, ktoré vedie k pravde a realite všejednoty.
Treba ešte poukázať na jednu skutočnosť, v ktorej sa mnohí dopúšťajú omylu. Duchovnosť si predstavujú ako dajaký statický model, kde sa nič nedeje a panuje tam kľud. Pravdou je však pravý opak. Je to dynamický stav plný energie a činorodej aktivity. Preto „Tao“ neznamená, kráľovské kreslo, ale „Cestu“.
Celý náš spoločenský život, školstvo a veda však stoja iba na týchto relativistických pojmoch a tak z tohto sveta vytláčajú všetko večné a skutočné. Ak náhodou stretnete takého človeka, ktorý vám na vaše všetečné otázky typu „kedy, kde a koľko“ nedá žiadnu odpoveď, lebo nechce klamať, a tak radšej mlčí, možno ste stretli skutočného „duchovného človeka“.
Leonard Degon
Poslední články autora:
